Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Vytvoril som si obranný mechanizmus. Neviem, či je to najlepšie, ale funguje to. Ak ma poznáte osobne, môžete sledovať jeho vývoj. Ak sa začneme spoznávať, u vás to je iné… Väčšinu života sa stretávam s tým, že na prvý pohľad pôsobím odmerane a nepríjemne. Po mojej analýze som zistil, že ide práve o podvedomú reakciu obranného mechanizmu – elimináciu možnosti zraniteľnosti. Som človek, u ktorého je racio majoritná časť myslenia, preto to vysvetlím na matematickom príklade. Od človeka, ktorého nepoznám si držím odstup. Jednoducho povedné nemôžem ukázať mojích sto precent, pretože v ňom nemám dôveru. Takže je veľmi pravdepodobné, že ma môže zraniť alebo ublížiť mi. Čím sa lepšie poznáme, dovoľujem vedieť o mne viac. Sto percent zo mňa dám ale iba tým najbližším.

Preto existuje celá škála mojej prístupnosti k ľudom, ktorú v tomto súbore môžete pozorovať. Tento súbor zároveň predstavuje celé fungovanie tohto systému.

I. Séria digitálnych autoportrétov je pokus o zachytenie samého seba takého, aký naozaj som – mojích sto precent. V týchto fotografiách nejde o vizualitu. Svoj vzhľad nedokážem zmeniť ani ovplyvniť. Samého seba zároveň nevnímam vizuálne, keďže vačšinu života sa nevidím a ak áno, je to vo vačšine štylizovaný obraz mojej telesnej schránky. Ide teda o zachytenie toho, čo zo mňa vyžaruje. To najpodstatnejšie.

II. Dokonalosť je nedosiahnuteľná, ale mojou prácou je sa snažiť o to! Táto veta, predstavuje moju vnútornú motiváciu. Jedná sa o cieľ, o ktorom viem, že ho nikdy nesplním, ale aj tak ma ženie vpred a núti ma zlepšovať sa. Toto zátišie je jeho víziou. Ide o 3D render, pretože dokonalosť je neodfotiteľná. Metaforou je levitácia dvoch ťazkých magnetov – protikladov, ktoré sa nevylučujú ale dopĺňajú. Tieto magnety drží na mieste válec zo skla, ktoré je krehkým avšak veľmi silným materiálom. Tento objekt je prichytený surovým kovovým statívom.

Magnety predstavujú dokonalú rovnováhu medzi raciom a emočnom v mojom myslení a prežívaní. Válec predstavuje moju osobnosť. Tieto dôležité veličiny držií pohromade telesná schránka – statív.

III. Portrétnou sériou polaroidov uzatváram tento súbor pohľadom na tému z tretej osoby. Nechal som sa fotografovať ľudmi, ktorím náleži každému iná úroveň mojej percentuálnej prísupnosti. Fotografujúci dostali jednotné zadanie – “odfoť ma takého, akého ma vidíš ty”. Pozeráte sa na portréty od ľudí, ku ktorým môžem byť sto percentný, ku ktorým som bol sto percentný a nemal som byť – ľudia čo ma zranili, ale aj tí ktorých som zranil ja.

Možno si tam aj ty…

Deforestácia, odlesňovanie je termín, ktorý v dnešnej dobe rezonuje nejednou ekologicky zameranou kauzou a je to veľkou témou ekológov. V mojom súbore som sa rozhodol do tejto témy pridať aj ja. Vydal som sa formou fotografického dokumentu, ktorý mapuje nielen samotnú ťažbu dreva, ale aj jeho následné spracovanie. Už od môjho detstva ma fascinujú stroje. A práve pomocou nich Vás prevediem celým procesom od stromu po opracovaný drevený hranol. 

Výrobný proces sa začína v najčistejšom prostredí lesa majestátnym „produktom“, na ktorý sa čaká niekoľko desaťročí – stromom. Tento súbor uzatváram v sterilnom prostredí skladu dreva s výsledným polotovarom – dreveným hranolom. Narazil som na dve „dokonalosti“.  

Les ako živý ekosystém, ktorým jednoznačne dominuje strom. Dokonalý produkt prírody, ktorý vytvára úkryt pre faunu, zadržiava vlhkosť, zamedzuje prehrievaniu Zeme 
a v neposlednom rade vyrába kyslík. Toto sú len tie najzákladnejšie vlastnosti a procesy, ktoré ma tento gigant na svedomí. Bez stromu by sme neprežili. 

Drevený hranol. Produkt ľudskej práce a strojovej presnosti. Jedná sa o medziprodukt, z ktorého sa vyrába neskutočné množstvo pre ľudstvo dôležitých vecí. Či už sa jedná o estetické, alebo funkčne výrobky. Koniec koncov aj bez tohto (v tomto prípade už ľudského) produktu by sme prežili už len ťažko. Obzvlášť v dnešnej dobe prehnanéhokonzumu.

Dospeli sme k záveru, že obidva tieto produkty potrebujeme k nášmu prežitiu. Ale to sa predsa nevylučuje. Drevo je obnoviteľný zdroj, na rozdiel od iných komodít dnešného sveta. Preto ak sa naučíme s týmto bohatstvom správne pracovať dosiahneme tú naozajstnúdokonalosť – symbiózu s prírodou. Každá vec sa dá robiť dobre a zle. Vyberme si správne!

Deforestácia, odlesňovanie je termín, ktorý v dnešnej dobe rezonuje nejednou ekologicky zameranou kauzou a je to veľkou témou ekológov. V mojom súbore som sa rozhodol do tejto témy pridať aj ja. Vydal som sa formou fotografického dokumentu, ktorý mapuje nielen samotnú ťažbu dreva, ale aj jeho následné spracovanie. Už od môjho detstva ma fascinujú stroje. A práve pomocou nich Vás prevediem celým procesom od stromu po opracovaný drevený hranol. 

Výrobný proces sa začína v najčistejšom prostredí lesa majestátnym „produktom“, na ktorý sa čaká niekoľko desaťročí – stromom. Tento súbor uzatváram v sterilnom prostredí skladu dreva s výsledným polotovarom – dreveným hranolom. Narazil som na dve „dokonalosti“.  

Les ako živý ekosystém, ktorým jednoznačne dominuje strom. Dokonalý produkt prírody, ktorý vytvára úkryt pre faunu, zadržiava vlhkosť, zamedzuje prehrievaniu Zeme 
a v neposlednom rade vyrába kyslík. Toto sú len tie najzákladnejšie vlastnosti a procesy, ktoré ma tento gigant na svedomí. Bez stromu by sme neprežili. 

Drevený hranol. Produkt ľudskej práce a strojovej presnosti. Jedná sa o medziprodukt, z ktorého sa vyrába neskutočné množstvo pre ľudstvo dôležitých vecí. Či už sa jedná o estetické, alebo funkčne výrobky. Koniec koncov aj bez tohto (v tomto prípade už ľudského) produktu by sme prežili už len ťažko. Obzvlášť v dnešnej dobe prehnanéhokonzumu.

Dospeli sme k záveru, že obidva tieto produkty potrebujeme k nášmu prežitiu. Ale to sa predsa nevylučuje. Drevo je obnoviteľný zdroj, na rozdiel od iných komodít dnešného sveta. Preto ak sa naučíme s týmto bohatstvom správne pracovať dosiahneme tú naozajstnúdokonalosť – symbiózu s prírodou. Každá vec sa dá robiť dobre a zle. Vyberme si správne!

Deforestácia, odlesňovanie je termín, ktorý v dnešnej dobe rezonuje nejednou ekologicky zameranou kauzou a je to veľkou témou ekológov. V mojom súbore som sa rozhodol do tejto témy pridať aj ja. Vydal som sa formou fotografického dokumentu, ktorý mapuje nielen samotnú ťažbu dreva, ale aj jeho následné spracovanie. Už od môjho detstva ma fascinujú stroje. A práve pomocou nich Vás prevediem celým procesom od stromu po opracovaný drevený hranol. 

Výrobný proces sa začína v najčistejšom prostredí lesa majestátnym „produktom“, na ktorý sa čaká niekoľko desaťročí – stromom. Tento súbor uzatváram v sterilnom prostredí skladu dreva s výsledným polotovarom – dreveným hranolom. Narazil som na dve „dokonalosti“.  

Les ako živý ekosystém, ktorým jednoznačne dominuje strom. Dokonalý produkt prírody, ktorý vytvára úkryt pre faunu, zadržiava vlhkosť, zamedzuje prehrievaniu Zeme 
a v neposlednom rade vyrába kyslík. Toto sú len tie najzákladnejšie vlastnosti a procesy, ktoré ma tento gigant na svedomí. Bez stromu by sme neprežili. 

Drevený hranol. Produkt ľudskej práce a strojovej presnosti. Jedná sa o medziprodukt, z ktorého sa vyrába neskutočné množstvo pre ľudstvo dôležitých vecí. Či už sa jedná o estetické, alebo funkčne výrobky. Koniec koncov aj bez tohto (v tomto prípade už ľudského) produktu by sme prežili už len ťažko. Obzvlášť v dnešnej dobe prehnanéhokonzumu.

Dospeli sme k záveru, že obidva tieto produkty potrebujeme k nášmu prežitiu. Ale to sa predsa nevylučuje. Drevo je obnoviteľný zdroj, na rozdiel od iných komodít dnešného sveta. Preto ak sa naučíme s týmto bohatstvom správne pracovať dosiahneme tú naozajstnúdokonalosť – symbiózu s prírodou. Každá vec sa dá robiť dobre a zle. Vyberme si správne!

Deforestácia, odlesňovanie je termín, ktorý v dnešnej dobe rezonuje nejednou ekologicky zameranou kauzou a je to veľkou témou ekológov. V mojom súbore som sa rozhodol do tejto témy pridať aj ja. Vydal som sa formou fotografického dokumentu, ktorý mapuje nielen samotnú ťažbu dreva, ale aj jeho následné spracovanie. Už od môjho detstva ma fascinujú stroje. A práve pomocou nich Vás prevediem celým procesom od stromu po opracovaný drevený hranol. 

Výrobný proces sa začína v najčistejšom prostredí lesa majestátnym „produktom“, na ktorý sa čaká niekoľko desaťročí – stromom. Tento súbor uzatváram v sterilnom prostredí skladu dreva s výsledným polotovarom – dreveným hranolom. Narazil som na dve „dokonalosti“.  

Les ako živý ekosystém, ktorým jednoznačne dominuje strom. Dokonalý produkt prírody, ktorý vytvára úkryt pre faunu, zadržiava vlhkosť, zamedzuje prehrievaniu Zeme 
a v neposlednom rade vyrába kyslík. Toto sú len tie najzákladnejšie vlastnosti a procesy, ktoré ma tento gigant na svedomí. Bez stromu by sme neprežili. 

Drevený hranol. Produkt ľudskej práce a strojovej presnosti. Jedná sa o medziprodukt, z ktorého sa vyrába neskutočné množstvo pre ľudstvo dôležitých vecí. Či už sa jedná o estetické, alebo funkčne výrobky. Koniec koncov aj bez tohto (v tomto prípade už ľudského) produktu by sme prežili už len ťažko. Obzvlášť v dnešnej dobe prehnanéhokonzumu.

Dospeli sme k záveru, že obidva tieto produkty potrebujeme k nášmu prežitiu. Ale to sa predsa nevylučuje. Drevo je obnoviteľný zdroj, na rozdiel od iných komodít dnešného sveta. Preto ak sa naučíme s týmto bohatstvom správne pracovať dosiahneme tú naozajstnúdokonalosť – symbiózu s prírodou. Každá vec sa dá robiť dobre a zle. Vyberme si správne!

Deforestácia, odlesňovanie je termín, ktorý v dnešnej dobe rezonuje nejednou ekologicky zameranou kauzou a je to veľkou témou ekológov. V mojom súbore som sa rozhodol do tejto témy pridať aj ja. Vydal som sa formou fotografického dokumentu, ktorý mapuje nielen samotnú ťažbu dreva, ale aj jeho následné spracovanie. Už od môjho detstva ma fascinujú stroje. A práve pomocou nich Vás prevediem celým procesom od stromu po opracovaný drevený hranol. 

Výrobný proces sa začína v najčistejšom prostredí lesa majestátnym „produktom“, na ktorý sa čaká niekoľko desaťročí – stromom. Tento súbor uzatváram v sterilnom prostredí skladu dreva s výsledným polotovarom – dreveným hranolom. Narazil som na dve „dokonalosti“.  

Les ako živý ekosystém, ktorým jednoznačne dominuje strom. Dokonalý produkt prírody, ktorý vytvára úkryt pre faunu, zadržiava vlhkosť, zamedzuje prehrievaniu Zeme 
a v neposlednom rade vyrába kyslík. Toto sú len tie najzákladnejšie vlastnosti a procesy, ktoré ma tento gigant na svedomí. Bez stromu by sme neprežili. 

Drevený hranol. Produkt ľudskej práce a strojovej presnosti. Jedná sa o medziprodukt, z ktorého sa vyrába neskutočné množstvo pre ľudstvo dôležitých vecí. Či už sa jedná o estetické, alebo funkčne výrobky. Koniec koncov aj bez tohto (v tomto prípade už ľudského) produktu by sme prežili už len ťažko. Obzvlášť v dnešnej dobe prehnanéhokonzumu.

Dospeli sme k záveru, že obidva tieto produkty potrebujeme k nášmu prežitiu. Ale to sa predsa nevylučuje. Drevo je obnoviteľný zdroj, na rozdiel od iných komodít dnešného sveta. Preto ak sa naučíme s týmto bohatstvom správne pracovať dosiahneme tú naozajstnúdokonalosť – symbiózu s prírodou. Každá vec sa dá robiť dobre a zle. Vyberme si správne!

Deforestácia, odlesňovanie je termín, ktorý v dnešnej dobe rezonuje nejednou ekologicky zameranou kauzou a je to veľkou témou ekológov. V mojom súbore som sa rozhodol do tejto témy pridať aj ja. Vydal som sa formou fotografického dokumentu, ktorý mapuje nielen samotnú ťažbu dreva, ale aj jeho následné spracovanie. Už od môjho detstva ma fascinujú stroje. A práve pomocou nich Vás prevediem celým procesom od stromu po opracovaný drevený hranol. 

Výrobný proces sa začína v najčistejšom prostredí lesa majestátnym „produktom“, na ktorý sa čaká niekoľko desaťročí – stromom. Tento súbor uzatváram v sterilnom prostredí skladu dreva s výsledným polotovarom – dreveným hranolom. Narazil som na dve „dokonalosti“.  

Les ako živý ekosystém, ktorým jednoznačne dominuje strom. Dokonalý produkt prírody, ktorý vytvára úkryt pre faunu, zadržiava vlhkosť, zamedzuje prehrievaniu Zeme 
a v neposlednom rade vyrába kyslík. Toto sú len tie najzákladnejšie vlastnosti a procesy, ktoré ma tento gigant na svedomí. Bez stromu by sme neprežili. 

Drevený hranol. Produkt ľudskej práce a strojovej presnosti. Jedná sa o medziprodukt, z ktorého sa vyrába neskutočné množstvo pre ľudstvo dôležitých vecí. Či už sa jedná o estetické, alebo funkčne výrobky. Koniec koncov aj bez tohto (v tomto prípade už ľudského) produktu by sme prežili už len ťažko. Obzvlášť v dnešnej dobe prehnanéhokonzumu.

Dospeli sme k záveru, že obidva tieto produkty potrebujeme k nášmu prežitiu. Ale to sa predsa nevylučuje. Drevo je obnoviteľný zdroj, na rozdiel od iných komodít dnešného sveta. Preto ak sa naučíme s týmto bohatstvom správne pracovať dosiahneme tú naozajstnúdokonalosť – symbiózu s prírodou. Každá vec sa dá robiť dobre a zle. Vyberme si správne!

Deforestácia, odlesňovanie je termín, ktorý v dnešnej dobe rezonuje nejednou ekologicky zameranou kauzou a je to veľkou témou ekológov. V mojom súbore som sa rozhodol do tejto témy pridať aj ja. Vydal som sa formou fotografického dokumentu, ktorý mapuje nielen samotnú ťažbu dreva, ale aj jeho následné spracovanie. Už od môjho detstva ma fascinujú stroje. A práve pomocou nich Vás prevediem celým procesom od stromu po opracovaný drevený hranol. 

Výrobný proces sa začína v najčistejšom prostredí lesa majestátnym „produktom“, na ktorý sa čaká niekoľko desaťročí – stromom. Tento súbor uzatváram v sterilnom prostredí skladu dreva s výsledným polotovarom – dreveným hranolom. Narazil som na dve „dokonalosti“.  

Les ako živý ekosystém, ktorým jednoznačne dominuje strom. Dokonalý produkt prírody, ktorý vytvára úkryt pre faunu, zadržiava vlhkosť, zamedzuje prehrievaniu Zeme 
a v neposlednom rade vyrába kyslík. Toto sú len tie najzákladnejšie vlastnosti a procesy, ktoré ma tento gigant na svedomí. Bez stromu by sme neprežili. 

Drevený hranol. Produkt ľudskej práce a strojovej presnosti. Jedná sa o medziprodukt, z ktorého sa vyrába neskutočné množstvo pre ľudstvo dôležitých vecí. Či už sa jedná o estetické, alebo funkčne výrobky. Koniec koncov aj bez tohto (v tomto prípade už ľudského) produktu by sme prežili už len ťažko. Obzvlášť v dnešnej dobe prehnanéhokonzumu.

Dospeli sme k záveru, že obidva tieto produkty potrebujeme k nášmu prežitiu. Ale to sa predsa nevylučuje. Drevo je obnoviteľný zdroj, na rozdiel od iných komodít dnešného sveta. Preto ak sa naučíme s týmto bohatstvom správne pracovať dosiahneme tú naozajstnúdokonalosť – symbiózu s prírodou. Každá vec sa dá robiť dobre a zle. Vyberme si správne!

Deforestácia, odlesňovanie je termín, ktorý v dnešnej dobe rezonuje nejednou ekologicky zameranou kauzou a je to veľkou témou ekológov. V mojom súbore som sa rozhodol do tejto témy pridať aj ja. Vydal som sa formou fotografického dokumentu, ktorý mapuje nielen samotnú ťažbu dreva, ale aj jeho následné spracovanie. Už od môjho detstva ma fascinujú stroje. A práve pomocou nich Vás prevediem celým procesom od stromu po opracovaný drevený hranol. 

Výrobný proces sa začína v najčistejšom prostredí lesa majestátnym „produktom“, na ktorý sa čaká niekoľko desaťročí – stromom. Tento súbor uzatváram v sterilnom prostredí skladu dreva s výsledným polotovarom – dreveným hranolom. Narazil som na dve „dokonalosti“.  

Les ako živý ekosystém, ktorým jednoznačne dominuje strom. Dokonalý produkt prírody, ktorý vytvára úkryt pre faunu, zadržiava vlhkosť, zamedzuje prehrievaniu Zeme 
a v neposlednom rade vyrába kyslík. Toto sú len tie najzákladnejšie vlastnosti a procesy, ktoré ma tento gigant na svedomí. Bez stromu by sme neprežili. 

Drevený hranol. Produkt ľudskej práce a strojovej presnosti. Jedná sa o medziprodukt, z ktorého sa vyrába neskutočné množstvo pre ľudstvo dôležitých vecí. Či už sa jedná o estetické, alebo funkčne výrobky. Koniec koncov aj bez tohto (v tomto prípade už ľudského) produktu by sme prežili už len ťažko. Obzvlášť v dnešnej dobe prehnanéhokonzumu.

Dospeli sme k záveru, že obidva tieto produkty potrebujeme k nášmu prežitiu. Ale to sa predsa nevylučuje. Drevo je obnoviteľný zdroj, na rozdiel od iných komodít dnešného sveta. Preto ak sa naučíme s týmto bohatstvom správne pracovať dosiahneme tú naozajstnúdokonalosť – symbiózu s prírodou. Každá vec sa dá robiť dobre a zle. Vyberme si správne!

Deforestácia, odlesňovanie je termín, ktorý v dnešnej dobe rezonuje nejednou ekologicky zameranou kauzou a je to veľkou témou ekológov. V mojom súbore som sa rozhodol do tejto témy pridať aj ja. Vydal som sa formou fotografického dokumentu, ktorý mapuje nielen samotnú ťažbu dreva, ale aj jeho následné spracovanie. Už od môjho detstva ma fascinujú stroje. A práve pomocou nich Vás prevediem celým procesom od stromu po opracovaný drevený hranol. 

Výrobný proces sa začína v najčistejšom prostredí lesa majestátnym „produktom“, na ktorý sa čaká niekoľko desaťročí – stromom. Tento súbor uzatváram v sterilnom prostredí skladu dreva s výsledným polotovarom – dreveným hranolom. Narazil som na dve „dokonalosti“.  

Les ako živý ekosystém, ktorým jednoznačne dominuje strom. Dokonalý produkt prírody, ktorý vytvára úkryt pre faunu, zadržiava vlhkosť, zamedzuje prehrievaniu Zeme 
a v neposlednom rade vyrába kyslík. Toto sú len tie najzákladnejšie vlastnosti a procesy, ktoré ma tento gigant na svedomí. Bez stromu by sme neprežili. 

Drevený hranol. Produkt ľudskej práce a strojovej presnosti. Jedná sa o medziprodukt, z ktorého sa vyrába neskutočné množstvo pre ľudstvo dôležitých vecí. Či už sa jedná o estetické, alebo funkčne výrobky. Koniec koncov aj bez tohto (v tomto prípade už ľudského) produktu by sme prežili už len ťažko. Obzvlášť v dnešnej dobe prehnanéhokonzumu.

Dospeli sme k záveru, že obidva tieto produkty potrebujeme k nášmu prežitiu. Ale to sa predsa nevylučuje. Drevo je obnoviteľný zdroj, na rozdiel od iných komodít dnešného sveta. Preto ak sa naučíme s týmto bohatstvom správne pracovať dosiahneme tú naozajstnúdokonalosť – symbiózu s prírodou. Každá vec sa dá robiť dobre a zle. Vyberme si správne!

Deforestácia, odlesňovanie je termín, ktorý v dnešnej dobe rezonuje nejednou ekologicky zameranou kauzou a je to veľkou témou ekológov. V mojom súbore som sa rozhodol do tejto témy pridať aj ja. Vydal som sa formou fotografického dokumentu, ktorý mapuje nielen samotnú ťažbu dreva, ale aj jeho následné spracovanie. Už od môjho detstva ma fascinujú stroje. A práve pomocou nich Vás prevediem celým procesom od stromu po opracovaný drevený hranol. 

Výrobný proces sa začína v najčistejšom prostredí lesa majestátnym „produktom“, na ktorý sa čaká niekoľko desaťročí – stromom. Tento súbor uzatváram v sterilnom prostredí skladu dreva s výsledným polotovarom – dreveným hranolom. Narazil som na dve „dokonalosti“.  

Les ako živý ekosystém, ktorým jednoznačne dominuje strom. Dokonalý produkt prírody, ktorý vytvára úkryt pre faunu, zadržiava vlhkosť, zamedzuje prehrievaniu Zeme 
a v neposlednom rade vyrába kyslík. Toto sú len tie najzákladnejšie vlastnosti a procesy, ktoré ma tento gigant na svedomí. Bez stromu by sme neprežili. 

Drevený hranol. Produkt ľudskej práce a strojovej presnosti. Jedná sa o medziprodukt, z ktorého sa vyrába neskutočné množstvo pre ľudstvo dôležitých vecí. Či už sa jedná o estetické, alebo funkčne výrobky. Koniec koncov aj bez tohto (v tomto prípade už ľudského) produktu by sme prežili už len ťažko. Obzvlášť v dnešnej dobe prehnanéhokonzumu.

Dospeli sme k záveru, že obidva tieto produkty potrebujeme k nášmu prežitiu. Ale to sa predsa nevylučuje. Drevo je obnoviteľný zdroj, na rozdiel od iných komodít dnešného sveta. Preto ak sa naučíme s týmto bohatstvom správne pracovať dosiahneme tú naozajstnúdokonalosť – symbiózu s prírodou. Každá vec sa dá robiť dobre a zle. Vyberme si správne!

Deforestácia, odlesňovanie je termín, ktorý v dnešnej dobe rezonuje nejednou ekologicky zameranou kauzou a je to veľkou témou ekológov. V mojom súbore som sa rozhodol do tejto témy pridať aj ja. Vydal som sa formou fotografického dokumentu, ktorý mapuje nielen samotnú ťažbu dreva, ale aj jeho následné spracovanie. Už od môjho detstva ma fascinujú stroje. A práve pomocou nich Vás prevediem celým procesom od stromu po opracovaný drevený hranol. 

Výrobný proces sa začína v najčistejšom prostredí lesa majestátnym „produktom“, na ktorý sa čaká niekoľko desaťročí – stromom. Tento súbor uzatváram v sterilnom prostredí skladu dreva s výsledným polotovarom – dreveným hranolom. Narazil som na dve „dokonalosti“.  

Les ako živý ekosystém, ktorým jednoznačne dominuje strom. Dokonalý produkt prírody, ktorý vytvára úkryt pre faunu, zadržiava vlhkosť, zamedzuje prehrievaniu Zeme 
a v neposlednom rade vyrába kyslík. Toto sú len tie najzákladnejšie vlastnosti a procesy, ktoré ma tento gigant na svedomí. Bez stromu by sme neprežili. 

Drevený hranol. Produkt ľudskej práce a strojovej presnosti. Jedná sa o medziprodukt, z ktorého sa vyrába neskutočné množstvo pre ľudstvo dôležitých vecí. Či už sa jedná o estetické, alebo funkčne výrobky. Koniec koncov aj bez tohto (v tomto prípade už ľudského) produktu by sme prežili už len ťažko. Obzvlášť v dnešnej dobe prehnanéhokonzumu.

Dospeli sme k záveru, že obidva tieto produkty potrebujeme k nášmu prežitiu. Ale to sa predsa nevylučuje. Drevo je obnoviteľný zdroj, na rozdiel od iných komodít dnešného sveta. Preto ak sa naučíme s týmto bohatstvom správne pracovať dosiahneme tú naozajstnúdokonalosť – symbiózu s prírodou. Každá vec sa dá robiť dobre a zle. Vyberme si správne!

Deforestácia, odlesňovanie je termín, ktorý v dnešnej dobe rezonuje nejednou ekologicky zameranou kauzou a je to veľkou témou ekológov. V mojom súbore som sa rozhodol do tejto témy pridať aj ja. Vydal som sa formou fotografického dokumentu, ktorý mapuje nielen samotnú ťažbu dreva, ale aj jeho následné spracovanie. Už od môjho detstva ma fascinujú stroje. A práve pomocou nich Vás prevediem celým procesom od stromu po opracovaný drevený hranol. 

Výrobný proces sa začína v najčistejšom prostredí lesa majestátnym „produktom“, na ktorý sa čaká niekoľko desaťročí – stromom. Tento súbor uzatváram v sterilnom prostredí skladu dreva s výsledným polotovarom – dreveným hranolom. Narazil som na dve „dokonalosti“.  

Les ako živý ekosystém, ktorým jednoznačne dominuje strom. Dokonalý produkt prírody, ktorý vytvára úkryt pre faunu, zadržiava vlhkosť, zamedzuje prehrievaniu Zeme 
a v neposlednom rade vyrába kyslík. Toto sú len tie najzákladnejšie vlastnosti a procesy, ktoré ma tento gigant na svedomí. Bez stromu by sme neprežili. 

Drevený hranol. Produkt ľudskej práce a strojovej presnosti. Jedná sa o medziprodukt, z ktorého sa vyrába neskutočné množstvo pre ľudstvo dôležitých vecí. Či už sa jedná o estetické, alebo funkčne výrobky. Koniec koncov aj bez tohto (v tomto prípade už ľudského) produktu by sme prežili už len ťažko. Obzvlášť v dnešnej dobe prehnanéhokonzumu.

Dospeli sme k záveru, že obidva tieto produkty potrebujeme k nášmu prežitiu. Ale to sa predsa nevylučuje. Drevo je obnoviteľný zdroj, na rozdiel od iných komodít dnešného sveta. Preto ak sa naučíme s týmto bohatstvom správne pracovať dosiahneme tú naozajstnúdokonalosť – symbiózu s prírodou. Každá vec sa dá robiť dobre a zle. Vyberme si správne!

Deforestácia, odlesňovanie je termín, ktorý v dnešnej dobe rezonuje nejednou ekologicky zameranou kauzou a je to veľkou témou ekológov. V mojom súbore som sa rozhodol do tejto témy pridať aj ja. Vydal som sa formou fotografického dokumentu, ktorý mapuje nielen samotnú ťažbu dreva, ale aj jeho následné spracovanie. Už od môjho detstva ma fascinujú stroje. A práve pomocou nich Vás prevediem celým procesom od stromu po opracovaný drevený hranol. 

Výrobný proces sa začína v najčistejšom prostredí lesa majestátnym „produktom“, na ktorý sa čaká niekoľko desaťročí – stromom. Tento súbor uzatváram v sterilnom prostredí skladu dreva s výsledným polotovarom – dreveným hranolom. Narazil som na dve „dokonalosti“.  

Les ako živý ekosystém, ktorým jednoznačne dominuje strom. Dokonalý produkt prírody, ktorý vytvára úkryt pre faunu, zadržiava vlhkosť, zamedzuje prehrievaniu Zeme 
a v neposlednom rade vyrába kyslík. Toto sú len tie najzákladnejšie vlastnosti a procesy, ktoré ma tento gigant na svedomí. Bez stromu by sme neprežili. 

Drevený hranol. Produkt ľudskej práce a strojovej presnosti. Jedná sa o medziprodukt, z ktorého sa vyrába neskutočné množstvo pre ľudstvo dôležitých vecí. Či už sa jedná o estetické, alebo funkčne výrobky. Koniec koncov aj bez tohto (v tomto prípade už ľudského) produktu by sme prežili už len ťažko. Obzvlášť v dnešnej dobe prehnanéhokonzumu.

Dospeli sme k záveru, že obidva tieto produkty potrebujeme k nášmu prežitiu. Ale to sa predsa nevylučuje. Drevo je obnoviteľný zdroj, na rozdiel od iných komodít dnešného sveta. Preto ak sa naučíme s týmto bohatstvom správne pracovať dosiahneme tú naozajstnúdokonalosť – symbiózu s prírodou. Každá vec sa dá robiť dobre a zle. Vyberme si správne!

Deforestácia, odlesňovanie je termín, ktorý v dnešnej dobe rezonuje nejednou ekologicky zameranou kauzou a je to veľkou témou ekológov. V mojom súbore som sa rozhodol do tejto témy pridať aj ja. Vydal som sa formou fotografického dokumentu, ktorý mapuje nielen samotnú ťažbu dreva, ale aj jeho následné spracovanie. Už od môjho detstva ma fascinujú stroje. A práve pomocou nich Vás prevediem celým procesom od stromu po opracovaný drevený hranol. 

Výrobný proces sa začína v najčistejšom prostredí lesa majestátnym „produktom“, na ktorý sa čaká niekoľko desaťročí – stromom. Tento súbor uzatváram v sterilnom prostredí skladu dreva s výsledným polotovarom – dreveným hranolom. Narazil som na dve „dokonalosti“.  

Les ako živý ekosystém, ktorým jednoznačne dominuje strom. Dokonalý produkt prírody, ktorý vytvára úkryt pre faunu, zadržiava vlhkosť, zamedzuje prehrievaniu Zeme 
a v neposlednom rade vyrába kyslík. Toto sú len tie najzákladnejšie vlastnosti a procesy, ktoré ma tento gigant na svedomí. Bez stromu by sme neprežili. 

Drevený hranol. Produkt ľudskej práce a strojovej presnosti. Jedná sa o medziprodukt, z ktorého sa vyrába neskutočné množstvo pre ľudstvo dôležitých vecí. Či už sa jedná o estetické, alebo funkčne výrobky. Koniec koncov aj bez tohto (v tomto prípade už ľudského) produktu by sme prežili už len ťažko. Obzvlášť v dnešnej dobe prehnanéhokonzumu.

Dospeli sme k záveru, že obidva tieto produkty potrebujeme k nášmu prežitiu. Ale to sa predsa nevylučuje. Drevo je obnoviteľný zdroj, na rozdiel od iných komodít dnešného sveta. Preto ak sa naučíme s týmto bohatstvom správne pracovať dosiahneme tú naozajstnúdokonalosť – symbiózu s prírodou. Každá vec sa dá robiť dobre a zle. Vyberme si správne!

Deforestácia, odlesňovanie je termín, ktorý v dnešnej dobe rezonuje nejednou ekologicky zameranou kauzou a je to veľkou témou ekológov. V mojom súbore som sa rozhodol do tejto témy pridať aj ja. Vydal som sa formou fotografického dokumentu, ktorý mapuje nielen samotnú ťažbu dreva, ale aj jeho následné spracovanie. Už od môjho detstva ma fascinujú stroje. A práve pomocou nich Vás prevediem celým procesom od stromu po opracovaný drevený hranol. 

Výrobný proces sa začína v najčistejšom prostredí lesa majestátnym „produktom“, na ktorý sa čaká niekoľko desaťročí – stromom. Tento súbor uzatváram v sterilnom prostredí skladu dreva s výsledným polotovarom – dreveným hranolom. Narazil som na dve „dokonalosti“.  

Les ako živý ekosystém, ktorým jednoznačne dominuje strom. Dokonalý produkt prírody, ktorý vytvára úkryt pre faunu, zadržiava vlhkosť, zamedzuje prehrievaniu Zeme 
a v neposlednom rade vyrába kyslík. Toto sú len tie najzákladnejšie vlastnosti a procesy, ktoré ma tento gigant na svedomí. Bez stromu by sme neprežili. 

Drevený hranol. Produkt ľudskej práce a strojovej presnosti. Jedná sa o medziprodukt, z ktorého sa vyrába neskutočné množstvo pre ľudstvo dôležitých vecí. Či už sa jedná o estetické, alebo funkčne výrobky. Koniec koncov aj bez tohto (v tomto prípade už ľudského) produktu by sme prežili už len ťažko. Obzvlášť v dnešnej dobe prehnanéhokonzumu.

Dospeli sme k záveru, že obidva tieto produkty potrebujeme k nášmu prežitiu. Ale to sa predsa nevylučuje. Drevo je obnoviteľný zdroj, na rozdiel od iných komodít dnešného sveta. Preto ak sa naučíme s týmto bohatstvom správne pracovať dosiahneme tú naozajstnúdokonalosť – symbiózu s prírodou. Každá vec sa dá robiť dobre a zle. Vyberme si správne!

Deforestácia, odlesňovanie je termín, ktorý v dnešnej dobe rezonuje nejednou ekologicky zameranou kauzou a je to veľkou témou ekológov. V mojom súbore som sa rozhodol do tejto témy pridať aj ja. Vydal som sa formou fotografického dokumentu, ktorý mapuje nielen samotnú ťažbu dreva, ale aj jeho následné spracovanie. Už od môjho detstva ma fascinujú stroje. A práve pomocou nich Vás prevediem celým procesom od stromu po opracovaný drevený hranol. 

Výrobný proces sa začína v najčistejšom prostredí lesa majestátnym „produktom“, na ktorý sa čaká niekoľko desaťročí – stromom. Tento súbor uzatváram v sterilnom prostredí skladu dreva s výsledným polotovarom – dreveným hranolom. Narazil som na dve „dokonalosti“.  

Les ako živý ekosystém, ktorým jednoznačne dominuje strom. Dokonalý produkt prírody, ktorý vytvára úkryt pre faunu, zadržiava vlhkosť, zamedzuje prehrievaniu Zeme 
a v neposlednom rade vyrába kyslík. Toto sú len tie najzákladnejšie vlastnosti a procesy, ktoré ma tento gigant na svedomí. Bez stromu by sme neprežili. 

Drevený hranol. Produkt ľudskej práce a strojovej presnosti. Jedná sa o medziprodukt, z ktorého sa vyrába neskutočné množstvo pre ľudstvo dôležitých vecí. Či už sa jedná o estetické, alebo funkčne výrobky. Koniec koncov aj bez tohto (v tomto prípade už ľudského) produktu by sme prežili už len ťažko. Obzvlášť v dnešnej dobe prehnanéhokonzumu.

Dospeli sme k záveru, že obidva tieto produkty potrebujeme k nášmu prežitiu. Ale to sa predsa nevylučuje. Drevo je obnoviteľný zdroj, na rozdiel od iných komodít dnešného sveta. Preto ak sa naučíme s týmto bohatstvom správne pracovať dosiahneme tú naozajstnúdokonalosť – symbiózu s prírodou. Každá vec sa dá robiť dobre a zle. Vyberme si správne!

Deforestácia, odlesňovanie je termín, ktorý v dnešnej dobe rezonuje nejednou ekologicky zameranou kauzou a je to veľkou témou ekológov. V mojom súbore som sa rozhodol do tejto témy pridať aj ja. Vydal som sa formou fotografického dokumentu, ktorý mapuje nielen samotnú ťažbu dreva, ale aj jeho následné spracovanie. Už od môjho detstva ma fascinujú stroje. A práve pomocou nich Vás prevediem celým procesom od stromu po opracovaný drevený hranol. 

Výrobný proces sa začína v najčistejšom prostredí lesa majestátnym „produktom“, na ktorý sa čaká niekoľko desaťročí – stromom. Tento súbor uzatváram v sterilnom prostredí skladu dreva s výsledným polotovarom – dreveným hranolom. Narazil som na dve „dokonalosti“.  

Les ako živý ekosystém, ktorým jednoznačne dominuje strom. Dokonalý produkt prírody, ktorý vytvára úkryt pre faunu, zadržiava vlhkosť, zamedzuje prehrievaniu Zeme 
a v neposlednom rade vyrába kyslík. Toto sú len tie najzákladnejšie vlastnosti a procesy, ktoré ma tento gigant na svedomí. Bez stromu by sme neprežili. 

Drevený hranol. Produkt ľudskej práce a strojovej presnosti. Jedná sa o medziprodukt, z ktorého sa vyrába neskutočné množstvo pre ľudstvo dôležitých vecí. Či už sa jedná o estetické, alebo funkčne výrobky. Koniec koncov aj bez tohto (v tomto prípade už ľudského) produktu by sme prežili už len ťažko. Obzvlášť v dnešnej dobe prehnanéhokonzumu.

Dospeli sme k záveru, že obidva tieto produkty potrebujeme k nášmu prežitiu. Ale to sa predsa nevylučuje. Drevo je obnoviteľný zdroj, na rozdiel od iných komodít dnešného sveta. Preto ak sa naučíme s týmto bohatstvom správne pracovať dosiahneme tú naozajstnúdokonalosť – symbiózu s prírodou. Každá vec sa dá robiť dobre a zle. Vyberme si správne!

Súkromie pre mňa znamená právo na to, aby moje veci boli moje. Je to moje osobné územie,  kde si chcem udržať tajomstvá a mať kontrolu nad tým, čo o mne ostatní vedia, alebo by mali vedieť. V dnešnom rýchlo sa meniacom svete, kde technologický pokrok zasahuje do každodenného života, som si vedomý dôležitosti zachovávania osobného priestoru. Môj názor je jednoznačný. Intimita predstavuje základný kameň mojej identity a slobody.  Uvedomujem si, že každý môj príspevok a interakcia je digitálnym odrazom toho, kým som. 

Mám právo rozhodovať, kto a akým spôsobom má prístup k mojim osobným informáciám. Ochrana tohto digitálneho „ja“ je pre mňa rovnako dôležitá, ako je ochrana mojej fyzickej identity. V dobe, keď sme všetci pripojení k sieti, je nevyhnutné si uvedomiť, že každý z nás je strážcom vlastnej digitálnej integrity. Súkromie mi tiež poskytuje priestor pre slobodu prejavu mojich myšlienok a názorov.

V medziľudských vzťahoch považujem zachovávanie intimity za prejav vzájomného rešpektu. Všeobecne považujem svoje osobné súkromie za cenné privilégium, ktoré si treba vážiť a chrániť. Je to niečo, čo mi umožňuje byť autentickým. Bezpečnostné kamery sa stali neoddeliteľnou súčasťou verejných a súkromných priestorov, vytvárajúc dojem bezpečnosti a kontroly. Súčasná doba, charakterizovaná zvyšujúcou sa komplexnosťou hrozieb a potrebou ochrany, prináša otázky týkajúce sa bezpečnostných kamier a ich vzťahu k súkromiu jednotlivcov. Na jednej strany, bezpečnostné kamery zabezpečujú verejné priestory, obchody, iné miesta pred možným nelegálnym správaním. Ich prítomnosť, tak môže byť výrazným preventívnym opatrením proti potenciálnym páchateľom a zvyšujú pocit bezpečia u obyvateľov. Napriek tomu, v kontexte súčasných diskusií o zneužití a moci sledovacích prístrojov, ktoré sú všade prítomné, pochopiteľne vznikajú obavy o súkromie jednotlivcov. Nevyhnutné sledovanie verejných aj neverejných miest môže mať za následok nežiaduce sledovanie každého z nás bez našeho vedomia či súhlasu. 

V tomto vizuálnom vyjadrení som sa rozhodol pre nezvyklý prístup, kde sa nechávam sledovať bezpečnostnou kamerou v intímnych okamihoch samoty. Významom je skúmať, ako môže technológia zasiahnuť do nášho súkromia a aký vplyv to môže mať na našu osobnú sféru. Zdôraznil som úlohu bezpečnostnej kamery ako hlavného aktéra. Každý môj pohyb spúšťa jej snímač, pričom zaznamenáva krátke 20-sekundové videá so zvukovou stopou. Týmto spôsobom kamera získava kontrolu nad tým, čo sa zachytáva, a vytvára dynamiku medzi pozorovaným a pozorovateľom.

Následne umiestňujem divákov do miestnosti so záznamami, kde otváram priestor pre pohľad do mojej intimity a samoty. Týmto spôsobom vytváram kontrast medzi mojím cieleným odhaľovaním a pasívnym sledovaním zo strany diváka. Táto situácia vytvára dialóg medzi tým, kto sleduje, a tým, kto je sledovaný.

V mojom projkete som vytvoril koncept, kde nielen ja, ako tvorca, sa vzdávam súkromia, ale aj stalker (divák) môže byť samotným objektom sledovania. Súkromie sa tak stáva komplexným a vzájomným pojmom, kde obidve strany sú vystavené rovnakým úrovniam pozorovania a odhaľovania. Otváram otázky týkajúce sa etiky súkromia, sledovania a vzájomných interakcií medzi ľuďmi a technológiou.

Súkromie pre mňa znamená právo na to, aby moje veci boli moje. Je to moje osobné územie,  kde si chcem udržať tajomstvá a mať kontrolu nad tým, čo o mne ostatní vedia, alebo by mali vedieť. V dnešnom rýchlo sa meniacom svete, kde technologický pokrok zasahuje do každodenného života, som si vedomý dôležitosti zachovávania osobného priestoru. Môj názor je jednoznačný. Intimita predstavuje základný kameň mojej identity a slobody.  Uvedomujem si, že každý môj príspevok a interakcia je digitálnym odrazom toho, kým som. 

Mám právo rozhodovať, kto a akým spôsobom má prístup k mojim osobným informáciám. Ochrana tohto digitálneho „ja“ je pre mňa rovnako dôležitá, ako je ochrana mojej fyzickej identity. V dobe, keď sme všetci pripojení k sieti, je nevyhnutné si uvedomiť, že každý z nás je strážcom vlastnej digitálnej integrity. Súkromie mi tiež poskytuje priestor pre slobodu prejavu mojich myšlienok a názorov.

V medziľudských vzťahoch považujem zachovávanie intimity za prejav vzájomného rešpektu. Všeobecne považujem svoje osobné súkromie za cenné privilégium, ktoré si treba vážiť a chrániť. Je to niečo, čo mi umožňuje byť autentickým. Bezpečnostné kamery sa stali neoddeliteľnou súčasťou verejných a súkromných priestorov, vytvárajúc dojem bezpečnosti a kontroly. Súčasná doba, charakterizovaná zvyšujúcou sa komplexnosťou hrozieb a potrebou ochrany, prináša otázky týkajúce sa bezpečnostných kamier a ich vzťahu k súkromiu jednotlivcov. Na jednej strany, bezpečnostné kamery zabezpečujú verejné priestory, obchody, iné miesta pred možným nelegálnym správaním. Ich prítomnosť, tak môže byť výrazným preventívnym opatrením proti potenciálnym páchateľom a zvyšujú pocit bezpečia u obyvateľov. Napriek tomu, v kontexte súčasných diskusií o zneužití a moci sledovacích prístrojov, ktoré sú všade prítomné, pochopiteľne vznikajú obavy o súkromie jednotlivcov. Nevyhnutné sledovanie verejných aj neverejných miest môže mať za následok nežiaduce sledovanie každého z nás bez našeho vedomia či súhlasu. 

V tomto vizuálnom vyjadrení som sa rozhodol pre nezvyklý prístup, kde sa nechávam sledovať bezpečnostnou kamerou v intímnych okamihoch samoty. Významom je skúmať, ako môže technológia zasiahnuť do nášho súkromia a aký vplyv to môže mať na našu osobnú sféru. Zdôraznil som úlohu bezpečnostnej kamery ako hlavného aktéra. Každý môj pohyb spúšťa jej snímač, pričom zaznamenáva krátke 20-sekundové videá so zvukovou stopou. Týmto spôsobom kamera získava kontrolu nad tým, čo sa zachytáva, a vytvára dynamiku medzi pozorovaným a pozorovateľom.

Následne umiestňujem divákov do miestnosti so záznamami, kde otváram priestor pre pohľad do mojej intimity a samoty. Týmto spôsobom vytváram kontrast medzi mojím cieleným odhaľovaním a pasívnym sledovaním zo strany diváka. Táto situácia vytvára dialóg medzi tým, kto sleduje, a tým, kto je sledovaný.

V mojom projkete som vytvoril koncept, kde nielen ja, ako tvorca, sa vzdávam súkromia, ale aj stalker (divák) môže byť samotným objektom sledovania. Súkromie sa tak stáva komplexným a vzájomným pojmom, kde obidve strany sú vystavené rovnakým úrovniam pozorovania a odhaľovania. Otváram otázky týkajúce sa etiky súkromia, sledovania a vzájomných interakcií medzi ľuďmi a technológiou.

Súkromie pre mňa znamená právo na to, aby moje veci boli moje. Je to moje osobné územie,  kde si chcem udržať tajomstvá a mať kontrolu nad tým, čo o mne ostatní vedia, alebo by mali vedieť. V dnešnom rýchlo sa meniacom svete, kde technologický pokrok zasahuje do každodenného života, som si vedomý dôležitosti zachovávania osobného priestoru. Môj názor je jednoznačný. Intimita predstavuje základný kameň mojej identity a slobody.  Uvedomujem si, že každý môj príspevok a interakcia je digitálnym odrazom toho, kým som. 

Mám právo rozhodovať, kto a akým spôsobom má prístup k mojim osobným informáciám. Ochrana tohto digitálneho „ja“ je pre mňa rovnako dôležitá, ako je ochrana mojej fyzickej identity. V dobe, keď sme všetci pripojení k sieti, je nevyhnutné si uvedomiť, že každý z nás je strážcom vlastnej digitálnej integrity. Súkromie mi tiež poskytuje priestor pre slobodu prejavu mojich myšlienok a názorov.

V medziľudských vzťahoch považujem zachovávanie intimity za prejav vzájomného rešpektu. Všeobecne považujem svoje osobné súkromie za cenné privilégium, ktoré si treba vážiť a chrániť. Je to niečo, čo mi umožňuje byť autentickým. Bezpečnostné kamery sa stali neoddeliteľnou súčasťou verejných a súkromných priestorov, vytvárajúc dojem bezpečnosti a kontroly. Súčasná doba, charakterizovaná zvyšujúcou sa komplexnosťou hrozieb a potrebou ochrany, prináša otázky týkajúce sa bezpečnostných kamier a ich vzťahu k súkromiu jednotlivcov. Na jednej strany, bezpečnostné kamery zabezpečujú verejné priestory, obchody, iné miesta pred možným nelegálnym správaním. Ich prítomnosť, tak môže byť výrazným preventívnym opatrením proti potenciálnym páchateľom a zvyšujú pocit bezpečia u obyvateľov. Napriek tomu, v kontexte súčasných diskusií o zneužití a moci sledovacích prístrojov, ktoré sú všade prítomné, pochopiteľne vznikajú obavy o súkromie jednotlivcov. Nevyhnutné sledovanie verejných aj neverejných miest môže mať za následok nežiaduce sledovanie každého z nás bez našeho vedomia či súhlasu. 

V tomto vizuálnom vyjadrení som sa rozhodol pre nezvyklý prístup, kde sa nechávam sledovať bezpečnostnou kamerou v intímnych okamihoch samoty. Významom je skúmať, ako môže technológia zasiahnuť do nášho súkromia a aký vplyv to môže mať na našu osobnú sféru. Zdôraznil som úlohu bezpečnostnej kamery ako hlavného aktéra. Každý môj pohyb spúšťa jej snímač, pričom zaznamenáva krátke 20-sekundové videá so zvukovou stopou. Týmto spôsobom kamera získava kontrolu nad tým, čo sa zachytáva, a vytvára dynamiku medzi pozorovaným a pozorovateľom.

Následne umiestňujem divákov do miestnosti so záznamami, kde otváram priestor pre pohľad do mojej intimity a samoty. Týmto spôsobom vytváram kontrast medzi mojím cieleným odhaľovaním a pasívnym sledovaním zo strany diváka. Táto situácia vytvára dialóg medzi tým, kto sleduje, a tým, kto je sledovaný.

V mojom projkete som vytvoril koncept, kde nielen ja, ako tvorca, sa vzdávam súkromia, ale aj stalker (divák) môže byť samotným objektom sledovania. Súkromie sa tak stáva komplexným a vzájomným pojmom, kde obidve strany sú vystavené rovnakým úrovniam pozorovania a odhaľovania. Otváram otázky týkajúce sa etiky súkromia, sledovania a vzájomných interakcií medzi ľuďmi a technológiou.

Súkromie pre mňa znamená právo na to, aby moje veci boli moje. Je to moje osobné územie,  kde si chcem udržať tajomstvá a mať kontrolu nad tým, čo o mne ostatní vedia, alebo by mali vedieť. V dnešnom rýchlo sa meniacom svete, kde technologický pokrok zasahuje do každodenného života, som si vedomý dôležitosti zachovávania osobného priestoru. Môj názor je jednoznačný. Intimita predstavuje základný kameň mojej identity a slobody.  Uvedomujem si, že každý môj príspevok a interakcia je digitálnym odrazom toho, kým som. 

Mám právo rozhodovať, kto a akým spôsobom má prístup k mojim osobným informáciám. Ochrana tohto digitálneho „ja“ je pre mňa rovnako dôležitá, ako je ochrana mojej fyzickej identity. V dobe, keď sme všetci pripojení k sieti, je nevyhnutné si uvedomiť, že každý z nás je strážcom vlastnej digitálnej integrity. Súkromie mi tiež poskytuje priestor pre slobodu prejavu mojich myšlienok a názorov.

V medziľudských vzťahoch považujem zachovávanie intimity za prejav vzájomného rešpektu. Všeobecne považujem svoje osobné súkromie za cenné privilégium, ktoré si treba vážiť a chrániť. Je to niečo, čo mi umožňuje byť autentickým. Bezpečnostné kamery sa stali neoddeliteľnou súčasťou verejných a súkromných priestorov, vytvárajúc dojem bezpečnosti a kontroly. Súčasná doba, charakterizovaná zvyšujúcou sa komplexnosťou hrozieb a potrebou ochrany, prináša otázky týkajúce sa bezpečnostných kamier a ich vzťahu k súkromiu jednotlivcov. Na jednej strany, bezpečnostné kamery zabezpečujú verejné priestory, obchody, iné miesta pred možným nelegálnym správaním. Ich prítomnosť, tak môže byť výrazným preventívnym opatrením proti potenciálnym páchateľom a zvyšujú pocit bezpečia u obyvateľov. Napriek tomu, v kontexte súčasných diskusií o zneužití a moci sledovacích prístrojov, ktoré sú všade prítomné, pochopiteľne vznikajú obavy o súkromie jednotlivcov. Nevyhnutné sledovanie verejných aj neverejných miest môže mať za následok nežiaduce sledovanie každého z nás bez našeho vedomia či súhlasu. 

V tomto vizuálnom vyjadrení som sa rozhodol pre nezvyklý prístup, kde sa nechávam sledovať bezpečnostnou kamerou v intímnych okamihoch samoty. Významom je skúmať, ako môže technológia zasiahnuť do nášho súkromia a aký vplyv to môže mať na našu osobnú sféru. Zdôraznil som úlohu bezpečnostnej kamery ako hlavného aktéra. Každý môj pohyb spúšťa jej snímač, pričom zaznamenáva krátke 20-sekundové videá so zvukovou stopou. Týmto spôsobom kamera získava kontrolu nad tým, čo sa zachytáva, a vytvára dynamiku medzi pozorovaným a pozorovateľom.

Následne umiestňujem divákov do miestnosti so záznamami, kde otváram priestor pre pohľad do mojej intimity a samoty. Týmto spôsobom vytváram kontrast medzi mojím cieleným odhaľovaním a pasívnym sledovaním zo strany diváka. Táto situácia vytvára dialóg medzi tým, kto sleduje, a tým, kto je sledovaný.

V mojom projkete som vytvoril koncept, kde nielen ja, ako tvorca, sa vzdávam súkromia, ale aj stalker (divák) môže byť samotným objektom sledovania. Súkromie sa tak stáva komplexným a vzájomným pojmom, kde obidve strany sú vystavené rovnakým úrovniam pozorovania a odhaľovania. Otváram otázky týkajúce sa etiky súkromia, sledovania a vzájomných interakcií medzi ľuďmi a technológiou.

Súkromie pre mňa znamená právo na to, aby moje veci boli moje. Je to moje osobné územie,  kde si chcem udržať tajomstvá a mať kontrolu nad tým, čo o mne ostatní vedia, alebo by mali vedieť. V dnešnom rýchlo sa meniacom svete, kde technologický pokrok zasahuje do každodenného života, som si vedomý dôležitosti zachovávania osobného priestoru. Môj názor je jednoznačný. Intimita predstavuje základný kameň mojej identity a slobody.  Uvedomujem si, že každý môj príspevok a interakcia je digitálnym odrazom toho, kým som. 

Mám právo rozhodovať, kto a akým spôsobom má prístup k mojim osobným informáciám. Ochrana tohto digitálneho „ja“ je pre mňa rovnako dôležitá, ako je ochrana mojej fyzickej identity. V dobe, keď sme všetci pripojení k sieti, je nevyhnutné si uvedomiť, že každý z nás je strážcom vlastnej digitálnej integrity. Súkromie mi tiež poskytuje priestor pre slobodu prejavu mojich myšlienok a názorov.

V medziľudských vzťahoch považujem zachovávanie intimity za prejav vzájomného rešpektu. Všeobecne považujem svoje osobné súkromie za cenné privilégium, ktoré si treba vážiť a chrániť. Je to niečo, čo mi umožňuje byť autentickým. Bezpečnostné kamery sa stali neoddeliteľnou súčasťou verejných a súkromných priestorov, vytvárajúc dojem bezpečnosti a kontroly. Súčasná doba, charakterizovaná zvyšujúcou sa komplexnosťou hrozieb a potrebou ochrany, prináša otázky týkajúce sa bezpečnostných kamier a ich vzťahu k súkromiu jednotlivcov. Na jednej strany, bezpečnostné kamery zabezpečujú verejné priestory, obchody, iné miesta pred možným nelegálnym správaním. Ich prítomnosť, tak môže byť výrazným preventívnym opatrením proti potenciálnym páchateľom a zvyšujú pocit bezpečia u obyvateľov. Napriek tomu, v kontexte súčasných diskusií o zneužití a moci sledovacích prístrojov, ktoré sú všade prítomné, pochopiteľne vznikajú obavy o súkromie jednotlivcov. Nevyhnutné sledovanie verejných aj neverejných miest môže mať za následok nežiaduce sledovanie každého z nás bez našeho vedomia či súhlasu. 

V tomto vizuálnom vyjadrení som sa rozhodol pre nezvyklý prístup, kde sa nechávam sledovať bezpečnostnou kamerou v intímnych okamihoch samoty. Významom je skúmať, ako môže technológia zasiahnuť do nášho súkromia a aký vplyv to môže mať na našu osobnú sféru. Zdôraznil som úlohu bezpečnostnej kamery ako hlavného aktéra. Každý môj pohyb spúšťa jej snímač, pričom zaznamenáva krátke 20-sekundové videá so zvukovou stopou. Týmto spôsobom kamera získava kontrolu nad tým, čo sa zachytáva, a vytvára dynamiku medzi pozorovaným a pozorovateľom.

Následne umiestňujem divákov do miestnosti so záznamami, kde otváram priestor pre pohľad do mojej intimity a samoty. Týmto spôsobom vytváram kontrast medzi mojím cieleným odhaľovaním a pasívnym sledovaním zo strany diváka. Táto situácia vytvára dialóg medzi tým, kto sleduje, a tým, kto je sledovaný.

V mojom projkete som vytvoril koncept, kde nielen ja, ako tvorca, sa vzdávam súkromia, ale aj stalker (divák) môže byť samotným objektom sledovania. Súkromie sa tak stáva komplexným a vzájomným pojmom, kde obidve strany sú vystavené rovnakým úrovniam pozorovania a odhaľovania. Otváram otázky týkajúce sa etiky súkromia, sledovania a vzájomných interakcií medzi ľuďmi a technológiou.

Súkromie pre mňa znamená právo na to, aby moje veci boli moje. Je to moje osobné územie,  kde si chcem udržať tajomstvá a mať kontrolu nad tým, čo o mne ostatní vedia, alebo by mali vedieť. V dnešnom rýchlo sa meniacom svete, kde technologický pokrok zasahuje do každodenného života, som si vedomý dôležitosti zachovávania osobného priestoru. Môj názor je jednoznačný. Intimita predstavuje základný kameň mojej identity a slobody.  Uvedomujem si, že každý môj príspevok a interakcia je digitálnym odrazom toho, kým som. 

Mám právo rozhodovať, kto a akým spôsobom má prístup k mojim osobným informáciám. Ochrana tohto digitálneho „ja“ je pre mňa rovnako dôležitá, ako je ochrana mojej fyzickej identity. V dobe, keď sme všetci pripojení k sieti, je nevyhnutné si uvedomiť, že každý z nás je strážcom vlastnej digitálnej integrity. Súkromie mi tiež poskytuje priestor pre slobodu prejavu mojich myšlienok a názorov.

V medziľudských vzťahoch považujem zachovávanie intimity za prejav vzájomného rešpektu. Všeobecne považujem svoje osobné súkromie za cenné privilégium, ktoré si treba vážiť a chrániť. Je to niečo, čo mi umožňuje byť autentickým. Bezpečnostné kamery sa stali neoddeliteľnou súčasťou verejných a súkromných priestorov, vytvárajúc dojem bezpečnosti a kontroly. Súčasná doba, charakterizovaná zvyšujúcou sa komplexnosťou hrozieb a potrebou ochrany, prináša otázky týkajúce sa bezpečnostných kamier a ich vzťahu k súkromiu jednotlivcov. Na jednej strany, bezpečnostné kamery zabezpečujú verejné priestory, obchody, iné miesta pred možným nelegálnym správaním. Ich prítomnosť, tak môže byť výrazným preventívnym opatrením proti potenciálnym páchateľom a zvyšujú pocit bezpečia u obyvateľov. Napriek tomu, v kontexte súčasných diskusií o zneužití a moci sledovacích prístrojov, ktoré sú všade prítomné, pochopiteľne vznikajú obavy o súkromie jednotlivcov. Nevyhnutné sledovanie verejných aj neverejných miest môže mať za následok nežiaduce sledovanie každého z nás bez našeho vedomia či súhlasu. 

V tomto vizuálnom vyjadrení som sa rozhodol pre nezvyklý prístup, kde sa nechávam sledovať bezpečnostnou kamerou v intímnych okamihoch samoty. Významom je skúmať, ako môže technológia zasiahnuť do nášho súkromia a aký vplyv to môže mať na našu osobnú sféru. Zdôraznil som úlohu bezpečnostnej kamery ako hlavného aktéra. Každý môj pohyb spúšťa jej snímač, pričom zaznamenáva krátke 20-sekundové videá so zvukovou stopou. Týmto spôsobom kamera získava kontrolu nad tým, čo sa zachytáva, a vytvára dynamiku medzi pozorovaným a pozorovateľom.

Následne umiestňujem divákov do miestnosti so záznamami, kde otváram priestor pre pohľad do mojej intimity a samoty. Týmto spôsobom vytváram kontrast medzi mojím cieleným odhaľovaním a pasívnym sledovaním zo strany diváka. Táto situácia vytvára dialóg medzi tým, kto sleduje, a tým, kto je sledovaný.

V mojom projkete som vytvoril koncept, kde nielen ja, ako tvorca, sa vzdávam súkromia, ale aj stalker (divák) môže byť samotným objektom sledovania. Súkromie sa tak stáva komplexným a vzájomným pojmom, kde obidve strany sú vystavené rovnakým úrovniam pozorovania a odhaľovania. Otváram otázky týkajúce sa etiky súkromia, sledovania a vzájomných interakcií medzi ľuďmi a technológiou.

Súkromie pre mňa znamená právo na to, aby moje veci boli moje. Je to moje osobné územie,  kde si chcem udržať tajomstvá a mať kontrolu nad tým, čo o mne ostatní vedia, alebo by mali vedieť. V dnešnom rýchlo sa meniacom svete, kde technologický pokrok zasahuje do každodenného života, som si vedomý dôležitosti zachovávania osobného priestoru. Môj názor je jednoznačný. Intimita predstavuje základný kameň mojej identity a slobody.  Uvedomujem si, že každý môj príspevok a interakcia je digitálnym odrazom toho, kým som. 

Mám právo rozhodovať, kto a akým spôsobom má prístup k mojim osobným informáciám. Ochrana tohto digitálneho „ja“ je pre mňa rovnako dôležitá, ako je ochrana mojej fyzickej identity. V dobe, keď sme všetci pripojení k sieti, je nevyhnutné si uvedomiť, že každý z nás je strážcom vlastnej digitálnej integrity. Súkromie mi tiež poskytuje priestor pre slobodu prejavu mojich myšlienok a názorov.

V medziľudských vzťahoch považujem zachovávanie intimity za prejav vzájomného rešpektu. Všeobecne považujem svoje osobné súkromie za cenné privilégium, ktoré si treba vážiť a chrániť. Je to niečo, čo mi umožňuje byť autentickým. Bezpečnostné kamery sa stali neoddeliteľnou súčasťou verejných a súkromných priestorov, vytvárajúc dojem bezpečnosti a kontroly. Súčasná doba, charakterizovaná zvyšujúcou sa komplexnosťou hrozieb a potrebou ochrany, prináša otázky týkajúce sa bezpečnostných kamier a ich vzťahu k súkromiu jednotlivcov. Na jednej strany, bezpečnostné kamery zabezpečujú verejné priestory, obchody, iné miesta pred možným nelegálnym správaním. Ich prítomnosť, tak môže byť výrazným preventívnym opatrením proti potenciálnym páchateľom a zvyšujú pocit bezpečia u obyvateľov. Napriek tomu, v kontexte súčasných diskusií o zneužití a moci sledovacích prístrojov, ktoré sú všade prítomné, pochopiteľne vznikajú obavy o súkromie jednotlivcov. Nevyhnutné sledovanie verejných aj neverejných miest môže mať za následok nežiaduce sledovanie každého z nás bez našeho vedomia či súhlasu. 

V tomto vizuálnom vyjadrení som sa rozhodol pre nezvyklý prístup, kde sa nechávam sledovať bezpečnostnou kamerou v intímnych okamihoch samoty. Významom je skúmať, ako môže technológia zasiahnuť do nášho súkromia a aký vplyv to môže mať na našu osobnú sféru. Zdôraznil som úlohu bezpečnostnej kamery ako hlavného aktéra. Každý môj pohyb spúšťa jej snímač, pričom zaznamenáva krátke 20-sekundové videá so zvukovou stopou. Týmto spôsobom kamera získava kontrolu nad tým, čo sa zachytáva, a vytvára dynamiku medzi pozorovaným a pozorovateľom.

Následne umiestňujem divákov do miestnosti so záznamami, kde otváram priestor pre pohľad do mojej intimity a samoty. Týmto spôsobom vytváram kontrast medzi mojím cieleným odhaľovaním a pasívnym sledovaním zo strany diváka. Táto situácia vytvára dialóg medzi tým, kto sleduje, a tým, kto je sledovaný.

V mojom projkete som vytvoril koncept, kde nielen ja, ako tvorca, sa vzdávam súkromia, ale aj stalker (divák) môže byť samotným objektom sledovania. Súkromie sa tak stáva komplexným a vzájomným pojmom, kde obidve strany sú vystavené rovnakým úrovniam pozorovania a odhaľovania. Otváram otázky týkajúce sa etiky súkromia, sledovania a vzájomných interakcií medzi ľuďmi a technológiou.

Súkromie pre mňa znamená právo na to, aby moje veci boli moje. Je to moje osobné územie,  kde si chcem udržať tajomstvá a mať kontrolu nad tým, čo o mne ostatní vedia, alebo by mali vedieť. V dnešnom rýchlo sa meniacom svete, kde technologický pokrok zasahuje do každodenného života, som si vedomý dôležitosti zachovávania osobného priestoru. Môj názor je jednoznačný. Intimita predstavuje základný kameň mojej identity a slobody.  Uvedomujem si, že každý môj príspevok a interakcia je digitálnym odrazom toho, kým som. 

Mám právo rozhodovať, kto a akým spôsobom má prístup k mojim osobným informáciám. Ochrana tohto digitálneho „ja“ je pre mňa rovnako dôležitá, ako je ochrana mojej fyzickej identity. V dobe, keď sme všetci pripojení k sieti, je nevyhnutné si uvedomiť, že každý z nás je strážcom vlastnej digitálnej integrity. Súkromie mi tiež poskytuje priestor pre slobodu prejavu mojich myšlienok a názorov.

V medziľudských vzťahoch považujem zachovávanie intimity za prejav vzájomného rešpektu. Všeobecne považujem svoje osobné súkromie za cenné privilégium, ktoré si treba vážiť a chrániť. Je to niečo, čo mi umožňuje byť autentickým. Bezpečnostné kamery sa stali neoddeliteľnou súčasťou verejných a súkromných priestorov, vytvárajúc dojem bezpečnosti a kontroly. Súčasná doba, charakterizovaná zvyšujúcou sa komplexnosťou hrozieb a potrebou ochrany, prináša otázky týkajúce sa bezpečnostných kamier a ich vzťahu k súkromiu jednotlivcov. Na jednej strany, bezpečnostné kamery zabezpečujú verejné priestory, obchody, iné miesta pred možným nelegálnym správaním. Ich prítomnosť, tak môže byť výrazným preventívnym opatrením proti potenciálnym páchateľom a zvyšujú pocit bezpečia u obyvateľov. Napriek tomu, v kontexte súčasných diskusií o zneužití a moci sledovacích prístrojov, ktoré sú všade prítomné, pochopiteľne vznikajú obavy o súkromie jednotlivcov. Nevyhnutné sledovanie verejných aj neverejných miest môže mať za následok nežiaduce sledovanie každého z nás bez našeho vedomia či súhlasu. 

V tomto vizuálnom vyjadrení som sa rozhodol pre nezvyklý prístup, kde sa nechávam sledovať bezpečnostnou kamerou v intímnych okamihoch samoty. Významom je skúmať, ako môže technológia zasiahnuť do nášho súkromia a aký vplyv to môže mať na našu osobnú sféru. Zdôraznil som úlohu bezpečnostnej kamery ako hlavného aktéra. Každý môj pohyb spúšťa jej snímač, pričom zaznamenáva krátke 20-sekundové videá so zvukovou stopou. Týmto spôsobom kamera získava kontrolu nad tým, čo sa zachytáva, a vytvára dynamiku medzi pozorovaným a pozorovateľom.

Následne umiestňujem divákov do miestnosti so záznamami, kde otváram priestor pre pohľad do mojej intimity a samoty. Týmto spôsobom vytváram kontrast medzi mojím cieleným odhaľovaním a pasívnym sledovaním zo strany diváka. Táto situácia vytvára dialóg medzi tým, kto sleduje, a tým, kto je sledovaný.

V mojom projkete som vytvoril koncept, kde nielen ja, ako tvorca, sa vzdávam súkromia, ale aj stalker (divák) môže byť samotným objektom sledovania. Súkromie sa tak stáva komplexným a vzájomným pojmom, kde obidve strany sú vystavené rovnakým úrovniam pozorovania a odhaľovania. Otváram otázky týkajúce sa etiky súkromia, sledovania a vzájomných interakcií medzi ľuďmi a technológiou.

Súkromie pre mňa znamená právo na to, aby moje veci boli moje. Je to moje osobné územie,  kde si chcem udržať tajomstvá a mať kontrolu nad tým, čo o mne ostatní vedia, alebo by mali vedieť. V dnešnom rýchlo sa meniacom svete, kde technologický pokrok zasahuje do každodenného života, som si vedomý dôležitosti zachovávania osobného priestoru. Môj názor je jednoznačný. Intimita predstavuje základný kameň mojej identity a slobody.  Uvedomujem si, že každý môj príspevok a interakcia je digitálnym odrazom toho, kým som. 

Mám právo rozhodovať, kto a akým spôsobom má prístup k mojim osobným informáciám. Ochrana tohto digitálneho „ja“ je pre mňa rovnako dôležitá, ako je ochrana mojej fyzickej identity. V dobe, keď sme všetci pripojení k sieti, je nevyhnutné si uvedomiť, že každý z nás je strážcom vlastnej digitálnej integrity. Súkromie mi tiež poskytuje priestor pre slobodu prejavu mojich myšlienok a názorov.

V medziľudských vzťahoch považujem zachovávanie intimity za prejav vzájomného rešpektu. Všeobecne považujem svoje osobné súkromie za cenné privilégium, ktoré si treba vážiť a chrániť. Je to niečo, čo mi umožňuje byť autentickým. Bezpečnostné kamery sa stali neoddeliteľnou súčasťou verejných a súkromných priestorov, vytvárajúc dojem bezpečnosti a kontroly. Súčasná doba, charakterizovaná zvyšujúcou sa komplexnosťou hrozieb a potrebou ochrany, prináša otázky týkajúce sa bezpečnostných kamier a ich vzťahu k súkromiu jednotlivcov. Na jednej strany, bezpečnostné kamery zabezpečujú verejné priestory, obchody, iné miesta pred možným nelegálnym správaním. Ich prítomnosť, tak môže byť výrazným preventívnym opatrením proti potenciálnym páchateľom a zvyšujú pocit bezpečia u obyvateľov. Napriek tomu, v kontexte súčasných diskusií o zneužití a moci sledovacích prístrojov, ktoré sú všade prítomné, pochopiteľne vznikajú obavy o súkromie jednotlivcov. Nevyhnutné sledovanie verejných aj neverejných miest môže mať za následok nežiaduce sledovanie každého z nás bez našeho vedomia či súhlasu. 

V tomto vizuálnom vyjadrení som sa rozhodol pre nezvyklý prístup, kde sa nechávam sledovať bezpečnostnou kamerou v intímnych okamihoch samoty. Významom je skúmať, ako môže technológia zasiahnuť do nášho súkromia a aký vplyv to môže mať na našu osobnú sféru. Zdôraznil som úlohu bezpečnostnej kamery ako hlavného aktéra. Každý môj pohyb spúšťa jej snímač, pričom zaznamenáva krátke 20-sekundové videá so zvukovou stopou. Týmto spôsobom kamera získava kontrolu nad tým, čo sa zachytáva, a vytvára dynamiku medzi pozorovaným a pozorovateľom.

Následne umiestňujem divákov do miestnosti so záznamami, kde otváram priestor pre pohľad do mojej intimity a samoty. Týmto spôsobom vytváram kontrast medzi mojím cieleným odhaľovaním a pasívnym sledovaním zo strany diváka. Táto situácia vytvára dialóg medzi tým, kto sleduje, a tým, kto je sledovaný.

V mojom projkete som vytvoril koncept, kde nielen ja, ako tvorca, sa vzdávam súkromia, ale aj stalker (divák) môže byť samotným objektom sledovania. Súkromie sa tak stáva komplexným a vzájomným pojmom, kde obidve strany sú vystavené rovnakým úrovniam pozorovania a odhaľovania. Otváram otázky týkajúce sa etiky súkromia, sledovania a vzájomných interakcií medzi ľuďmi a technológiou.

Súkromie pre mňa znamená právo na to, aby moje veci boli moje. Je to moje osobné územie,  kde si chcem udržať tajomstvá a mať kontrolu nad tým, čo o mne ostatní vedia, alebo by mali vedieť. V dnešnom rýchlo sa meniacom svete, kde technologický pokrok zasahuje do každodenného života, som si vedomý dôležitosti zachovávania osobného priestoru. Môj názor je jednoznačný. Intimita predstavuje základný kameň mojej identity a slobody.  Uvedomujem si, že každý môj príspevok a interakcia je digitálnym odrazom toho, kým som. 

Mám právo rozhodovať, kto a akým spôsobom má prístup k mojim osobným informáciám. Ochrana tohto digitálneho „ja“ je pre mňa rovnako dôležitá, ako je ochrana mojej fyzickej identity. V dobe, keď sme všetci pripojení k sieti, je nevyhnutné si uvedomiť, že každý z nás je strážcom vlastnej digitálnej integrity. Súkromie mi tiež poskytuje priestor pre slobodu prejavu mojich myšlienok a názorov.

V medziľudských vzťahoch považujem zachovávanie intimity za prejav vzájomného rešpektu. Všeobecne považujem svoje osobné súkromie za cenné privilégium, ktoré si treba vážiť a chrániť. Je to niečo, čo mi umožňuje byť autentickým. Bezpečnostné kamery sa stali neoddeliteľnou súčasťou verejných a súkromných priestorov, vytvárajúc dojem bezpečnosti a kontroly. Súčasná doba, charakterizovaná zvyšujúcou sa komplexnosťou hrozieb a potrebou ochrany, prináša otázky týkajúce sa bezpečnostných kamier a ich vzťahu k súkromiu jednotlivcov. Na jednej strany, bezpečnostné kamery zabezpečujú verejné priestory, obchody, iné miesta pred možným nelegálnym správaním. Ich prítomnosť, tak môže byť výrazným preventívnym opatrením proti potenciálnym páchateľom a zvyšujú pocit bezpečia u obyvateľov. Napriek tomu, v kontexte súčasných diskusií o zneužití a moci sledovacích prístrojov, ktoré sú všade prítomné, pochopiteľne vznikajú obavy o súkromie jednotlivcov. Nevyhnutné sledovanie verejných aj neverejných miest môže mať za následok nežiaduce sledovanie každého z nás bez našeho vedomia či súhlasu. 

V tomto vizuálnom vyjadrení som sa rozhodol pre nezvyklý prístup, kde sa nechávam sledovať bezpečnostnou kamerou v intímnych okamihoch samoty. Významom je skúmať, ako môže technológia zasiahnuť do nášho súkromia a aký vplyv to môže mať na našu osobnú sféru. Zdôraznil som úlohu bezpečnostnej kamery ako hlavného aktéra. Každý môj pohyb spúšťa jej snímač, pričom zaznamenáva krátke 20-sekundové videá so zvukovou stopou. Týmto spôsobom kamera získava kontrolu nad tým, čo sa zachytáva, a vytvára dynamiku medzi pozorovaným a pozorovateľom.

Následne umiestňujem divákov do miestnosti so záznamami, kde otváram priestor pre pohľad do mojej intimity a samoty. Týmto spôsobom vytváram kontrast medzi mojím cieleným odhaľovaním a pasívnym sledovaním zo strany diváka. Táto situácia vytvára dialóg medzi tým, kto sleduje, a tým, kto je sledovaný.

V mojom projkete som vytvoril koncept, kde nielen ja, ako tvorca, sa vzdávam súkromia, ale aj stalker (divák) môže byť samotným objektom sledovania. Súkromie sa tak stáva komplexným a vzájomným pojmom, kde obidve strany sú vystavené rovnakým úrovniam pozorovania a odhaľovania. Otváram otázky týkajúce sa etiky súkromia, sledovania a vzájomných interakcií medzi ľuďmi a technológiou.

Súkromie pre mňa znamená právo na to, aby moje veci boli moje. Je to moje osobné územie,  kde si chcem udržať tajomstvá a mať kontrolu nad tým, čo o mne ostatní vedia, alebo by mali vedieť. V dnešnom rýchlo sa meniacom svete, kde technologický pokrok zasahuje do každodenného života, som si vedomý dôležitosti zachovávania osobného priestoru. Môj názor je jednoznačný. Intimita predstavuje základný kameň mojej identity a slobody.  Uvedomujem si, že každý môj príspevok a interakcia je digitálnym odrazom toho, kým som. 

Mám právo rozhodovať, kto a akým spôsobom má prístup k mojim osobným informáciám. Ochrana tohto digitálneho „ja“ je pre mňa rovnako dôležitá, ako je ochrana mojej fyzickej identity. V dobe, keď sme všetci pripojení k sieti, je nevyhnutné si uvedomiť, že každý z nás je strážcom vlastnej digitálnej integrity. Súkromie mi tiež poskytuje priestor pre slobodu prejavu mojich myšlienok a názorov.

V medziľudských vzťahoch považujem zachovávanie intimity za prejav vzájomného rešpektu. Všeobecne považujem svoje osobné súkromie za cenné privilégium, ktoré si treba vážiť a chrániť. Je to niečo, čo mi umožňuje byť autentickým. Bezpečnostné kamery sa stali neoddeliteľnou súčasťou verejných a súkromných priestorov, vytvárajúc dojem bezpečnosti a kontroly. Súčasná doba, charakterizovaná zvyšujúcou sa komplexnosťou hrozieb a potrebou ochrany, prináša otázky týkajúce sa bezpečnostných kamier a ich vzťahu k súkromiu jednotlivcov. Na jednej strany, bezpečnostné kamery zabezpečujú verejné priestory, obchody, iné miesta pred možným nelegálnym správaním. Ich prítomnosť, tak môže byť výrazným preventívnym opatrením proti potenciálnym páchateľom a zvyšujú pocit bezpečia u obyvateľov. Napriek tomu, v kontexte súčasných diskusií o zneužití a moci sledovacích prístrojov, ktoré sú všade prítomné, pochopiteľne vznikajú obavy o súkromie jednotlivcov. Nevyhnutné sledovanie verejných aj neverejných miest môže mať za následok nežiaduce sledovanie každého z nás bez našeho vedomia či súhlasu. 

V tomto vizuálnom vyjadrení som sa rozhodol pre nezvyklý prístup, kde sa nechávam sledovať bezpečnostnou kamerou v intímnych okamihoch samoty. Významom je skúmať, ako môže technológia zasiahnuť do nášho súkromia a aký vplyv to môže mať na našu osobnú sféru. Zdôraznil som úlohu bezpečnostnej kamery ako hlavného aktéra. Každý môj pohyb spúšťa jej snímač, pričom zaznamenáva krátke 20-sekundové videá so zvukovou stopou. Týmto spôsobom kamera získava kontrolu nad tým, čo sa zachytáva, a vytvára dynamiku medzi pozorovaným a pozorovateľom.

Následne umiestňujem divákov do miestnosti so záznamami, kde otváram priestor pre pohľad do mojej intimity a samoty. Týmto spôsobom vytváram kontrast medzi mojím cieleným odhaľovaním a pasívnym sledovaním zo strany diváka. Táto situácia vytvára dialóg medzi tým, kto sleduje, a tým, kto je sledovaný.

V mojom projkete som vytvoril koncept, kde nielen ja, ako tvorca, sa vzdávam súkromia, ale aj stalker (divák) môže byť samotným objektom sledovania. Súkromie sa tak stáva komplexným a vzájomným pojmom, kde obidve strany sú vystavené rovnakým úrovniam pozorovania a odhaľovania. Otváram otázky týkajúce sa etiky súkromia, sledovania a vzájomných interakcií medzi ľuďmi a technológiou.

Súkromie pre mňa znamená právo na to, aby moje veci boli moje. Je to moje osobné územie,  kde si chcem udržať tajomstvá a mať kontrolu nad tým, čo o mne ostatní vedia, alebo by mali vedieť. V dnešnom rýchlo sa meniacom svete, kde technologický pokrok zasahuje do každodenného života, som si vedomý dôležitosti zachovávania osobného priestoru. Môj názor je jednoznačný. Intimita predstavuje základný kameň mojej identity a slobody.  Uvedomujem si, že každý môj príspevok a interakcia je digitálnym odrazom toho, kým som. 

Mám právo rozhodovať, kto a akým spôsobom má prístup k mojim osobným informáciám. Ochrana tohto digitálneho „ja“ je pre mňa rovnako dôležitá, ako je ochrana mojej fyzickej identity. V dobe, keď sme všetci pripojení k sieti, je nevyhnutné si uvedomiť, že každý z nás je strážcom vlastnej digitálnej integrity. Súkromie mi tiež poskytuje priestor pre slobodu prejavu mojich myšlienok a názorov.

V medziľudských vzťahoch považujem zachovávanie intimity za prejav vzájomného rešpektu. Všeobecne považujem svoje osobné súkromie za cenné privilégium, ktoré si treba vážiť a chrániť. Je to niečo, čo mi umožňuje byť autentickým. Bezpečnostné kamery sa stali neoddeliteľnou súčasťou verejných a súkromných priestorov, vytvárajúc dojem bezpečnosti a kontroly. Súčasná doba, charakterizovaná zvyšujúcou sa komplexnosťou hrozieb a potrebou ochrany, prináša otázky týkajúce sa bezpečnostných kamier a ich vzťahu k súkromiu jednotlivcov. Na jednej strany, bezpečnostné kamery zabezpečujú verejné priestory, obchody, iné miesta pred možným nelegálnym správaním. Ich prítomnosť, tak môže byť výrazným preventívnym opatrením proti potenciálnym páchateľom a zvyšujú pocit bezpečia u obyvateľov. Napriek tomu, v kontexte súčasných diskusií o zneužití a moci sledovacích prístrojov, ktoré sú všade prítomné, pochopiteľne vznikajú obavy o súkromie jednotlivcov. Nevyhnutné sledovanie verejných aj neverejných miest môže mať za následok nežiaduce sledovanie každého z nás bez našeho vedomia či súhlasu. 

V tomto vizuálnom vyjadrení som sa rozhodol pre nezvyklý prístup, kde sa nechávam sledovať bezpečnostnou kamerou v intímnych okamihoch samoty. Významom je skúmať, ako môže technológia zasiahnuť do nášho súkromia a aký vplyv to môže mať na našu osobnú sféru. Zdôraznil som úlohu bezpečnostnej kamery ako hlavného aktéra. Každý môj pohyb spúšťa jej snímač, pričom zaznamenáva krátke 20-sekundové videá so zvukovou stopou. Týmto spôsobom kamera získava kontrolu nad tým, čo sa zachytáva, a vytvára dynamiku medzi pozorovaným a pozorovateľom.

Následne umiestňujem divákov do miestnosti so záznamami, kde otváram priestor pre pohľad do mojej intimity a samoty. Týmto spôsobom vytváram kontrast medzi mojím cieleným odhaľovaním a pasívnym sledovaním zo strany diváka. Táto situácia vytvára dialóg medzi tým, kto sleduje, a tým, kto je sledovaný.

V mojom projkete som vytvoril koncept, kde nielen ja, ako tvorca, sa vzdávam súkromia, ale aj stalker (divák) môže byť samotným objektom sledovania. Súkromie sa tak stáva komplexným a vzájomným pojmom, kde obidve strany sú vystavené rovnakým úrovniam pozorovania a odhaľovania. Otváram otázky týkajúce sa etiky súkromia, sledovania a vzájomných interakcií medzi ľuďmi a technológiou.

Súkromie pre mňa znamená právo na to, aby moje veci boli moje. Je to moje osobné územie,  kde si chcem udržať tajomstvá a mať kontrolu nad tým, čo o mne ostatní vedia, alebo by mali vedieť. V dnešnom rýchlo sa meniacom svete, kde technologický pokrok zasahuje do každodenného života, som si vedomý dôležitosti zachovávania osobného priestoru. Môj názor je jednoznačný. Intimita predstavuje základný kameň mojej identity a slobody.  Uvedomujem si, že každý môj príspevok a interakcia je digitálnym odrazom toho, kým som. 

Mám právo rozhodovať, kto a akým spôsobom má prístup k mojim osobným informáciám. Ochrana tohto digitálneho „ja“ je pre mňa rovnako dôležitá, ako je ochrana mojej fyzickej identity. V dobe, keď sme všetci pripojení k sieti, je nevyhnutné si uvedomiť, že každý z nás je strážcom vlastnej digitálnej integrity. Súkromie mi tiež poskytuje priestor pre slobodu prejavu mojich myšlienok a názorov.

V medziľudských vzťahoch považujem zachovávanie intimity za prejav vzájomného rešpektu. Všeobecne považujem svoje osobné súkromie za cenné privilégium, ktoré si treba vážiť a chrániť. Je to niečo, čo mi umožňuje byť autentickým. Bezpečnostné kamery sa stali neoddeliteľnou súčasťou verejných a súkromných priestorov, vytvárajúc dojem bezpečnosti a kontroly. Súčasná doba, charakterizovaná zvyšujúcou sa komplexnosťou hrozieb a potrebou ochrany, prináša otázky týkajúce sa bezpečnostných kamier a ich vzťahu k súkromiu jednotlivcov. Na jednej strany, bezpečnostné kamery zabezpečujú verejné priestory, obchody, iné miesta pred možným nelegálnym správaním. Ich prítomnosť, tak môže byť výrazným preventívnym opatrením proti potenciálnym páchateľom a zvyšujú pocit bezpečia u obyvateľov. Napriek tomu, v kontexte súčasných diskusií o zneužití a moci sledovacích prístrojov, ktoré sú všade prítomné, pochopiteľne vznikajú obavy o súkromie jednotlivcov. Nevyhnutné sledovanie verejných aj neverejných miest môže mať za následok nežiaduce sledovanie každého z nás bez našeho vedomia či súhlasu. 

V tomto vizuálnom vyjadrení som sa rozhodol pre nezvyklý prístup, kde sa nechávam sledovať bezpečnostnou kamerou v intímnych okamihoch samoty. Významom je skúmať, ako môže technológia zasiahnuť do nášho súkromia a aký vplyv to môže mať na našu osobnú sféru. Zdôraznil som úlohu bezpečnostnej kamery ako hlavného aktéra. Každý môj pohyb spúšťa jej snímač, pričom zaznamenáva krátke 20-sekundové videá so zvukovou stopou. Týmto spôsobom kamera získava kontrolu nad tým, čo sa zachytáva, a vytvára dynamiku medzi pozorovaným a pozorovateľom.

Následne umiestňujem divákov do miestnosti so záznamami, kde otváram priestor pre pohľad do mojej intimity a samoty. Týmto spôsobom vytváram kontrast medzi mojím cieleným odhaľovaním a pasívnym sledovaním zo strany diváka. Táto situácia vytvára dialóg medzi tým, kto sleduje, a tým, kto je sledovaný.

V mojom projkete som vytvoril koncept, kde nielen ja, ako tvorca, sa vzdávam súkromia, ale aj stalker (divák) môže byť samotným objektom sledovania. Súkromie sa tak stáva komplexným a vzájomným pojmom, kde obidve strany sú vystavené rovnakým úrovniam pozorovania a odhaľovania. Otváram otázky týkajúce sa etiky súkromia, sledovania a vzájomných interakcií medzi ľuďmi a technológiou.