Kto z koho?

Vzduch preplnený pachom niečoho vlastného, no cudzieho zároveň. Niečo v diaľke sa skrýva za hmlistou, dvojitou existenciou. Chiméra, tá nehmotná a neúplná bytosť, ustavične preberajúca kontrolu nad mojím vedomím. Stvorená z pocitu absencie, akoby ma občas zámerne posúvala do úzadia. Niekedy je len mojím tieňom, inokedy zas hlasom, ktorý sa zjavuje v tichu. “Som ja tebou lebo ty si mnou, alebo ty si mnou, lebo ja som tebou?” V tomto nepretržitom chaose charakteru, sa stretávam so svojím dvojníkom na rázcestí vedomia. V konečnom dôsledku, sme len letmým dôsledkom mojej identity a persóny.

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2024)

Zavřít ×

Kto z koho?

Vzduch preplnený pachom niečoho vlastného, no cudzieho zároveň. Niečo v diaľke sa skrýva za hmlistou, dvojitou existenciou. Chiméra, tá nehmotná a neúplná bytosť, ustavične preberajúca kontrolu nad mojím vedomím. Stvorená z pocitu absencie, akoby ma občas zámerne posúvala do úzadia. Niekedy je len mojím tieňom, inokedy zas hlasom, ktorý sa zjavuje v tichu. “Som ja tebou lebo ty si mnou, alebo ty si mnou, lebo ja som tebou?” V tomto nepretržitom chaose charakteru, sa stretávam so svojím dvojníkom na rázcestí vedomia. V konečnom dôsledku, sme len letmým dôsledkom mojej identity a persóny.

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2024)

Zavřít ×

Kto z koho?

Vzduch preplnený pachom niečoho vlastného, no cudzieho zároveň. Niečo v diaľke sa skrýva za hmlistou, dvojitou existenciou. Chiméra, tá nehmotná a neúplná bytosť, ustavične preberajúca kontrolu nad mojím vedomím. Stvorená z pocitu absencie, akoby ma občas zámerne posúvala do úzadia. Niekedy je len mojím tieňom, inokedy zas hlasom, ktorý sa zjavuje v tichu. “Som ja tebou lebo ty si mnou, alebo ty si mnou, lebo ja som tebou?” V tomto nepretržitom chaose charakteru, sa stretávam so svojím dvojníkom na rázcestí vedomia. V konečnom dôsledku, sme len letmým dôsledkom mojej identity a persóny.

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2024)

Zavřít ×

Kto z koho?

Vzduch preplnený pachom niečoho vlastného, no cudzieho zároveň. Niečo v diaľke sa skrýva za hmlistou, dvojitou existenciou. Chiméra, tá nehmotná a neúplná bytosť, ustavične preberajúca kontrolu nad mojím vedomím. Stvorená z pocitu absencie, akoby ma občas zámerne posúvala do úzadia. Niekedy je len mojím tieňom, inokedy zas hlasom, ktorý sa zjavuje v tichu. “Som ja tebou lebo ty si mnou, alebo ty si mnou, lebo ja som tebou?” V tomto nepretržitom chaose charakteru, sa stretávam so svojím dvojníkom na rázcestí vedomia. V konečnom dôsledku, sme len letmým dôsledkom mojej identity a persóny.

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2024)

Zavřít ×

Kto z koho?

Vzduch preplnený pachom niečoho vlastného, no cudzieho zároveň. Niečo v diaľke sa skrýva za hmlistou, dvojitou existenciou. Chiméra, tá nehmotná a neúplná bytosť, ustavične preberajúca kontrolu nad mojím vedomím. Stvorená z pocitu absencie, akoby ma občas zámerne posúvala do úzadia. Niekedy je len mojím tieňom, inokedy zas hlasom, ktorý sa zjavuje v tichu. “Som ja tebou lebo ty si mnou, alebo ty si mnou, lebo ja som tebou?” V tomto nepretržitom chaose charakteru, sa stretávam so svojím dvojníkom na rázcestí vedomia. V konečnom dôsledku, sme len letmým dôsledkom mojej identity a persóny.

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2024)

Zavřít ×

Kto z koho?

Vzduch preplnený pachom niečoho vlastného, no cudzieho zároveň. Niečo v diaľke sa skrýva za hmlistou, dvojitou existenciou. Chiméra, tá nehmotná a neúplná bytosť, ustavične preberajúca kontrolu nad mojím vedomím. Stvorená z pocitu absencie, akoby ma občas zámerne posúvala do úzadia. Niekedy je len mojím tieňom, inokedy zas hlasom, ktorý sa zjavuje v tichu. “Som ja tebou lebo ty si mnou, alebo ty si mnou, lebo ja som tebou?” V tomto nepretržitom chaose charakteru, sa stretávam so svojím dvojníkom na rázcestí vedomia. V konečnom dôsledku, sme len letmým dôsledkom mojej identity a persóny.

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2024)

Zavřít ×

Kto z koho?

Vzduch preplnený pachom niečoho vlastného, no cudzieho zároveň. Niečo v diaľke sa skrýva za hmlistou, dvojitou existenciou. Chiméra, tá nehmotná a neúplná bytosť, ustavične preberajúca kontrolu nad mojím vedomím. Stvorená z pocitu absencie, akoby ma občas zámerne posúvala do úzadia. Niekedy je len mojím tieňom, inokedy zas hlasom, ktorý sa zjavuje v tichu. “Som ja tebou lebo ty si mnou, alebo ty si mnou, lebo ja som tebou?” V tomto nepretržitom chaose charakteru, sa stretávam so svojím dvojníkom na rázcestí vedomia. V konečnom dôsledku, sme len letmým dôsledkom mojej identity a persóny.

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2024)

Zavřít ×

Kto z koho?

Vzduch preplnený pachom niečoho vlastného, no cudzieho zároveň. Niečo v diaľke sa skrýva za hmlistou, dvojitou existenciou. Chiméra, tá nehmotná a neúplná bytosť, ustavične preberajúca kontrolu nad mojím vedomím. Stvorená z pocitu absencie, akoby ma občas zámerne posúvala do úzadia. Niekedy je len mojím tieňom, inokedy zas hlasom, ktorý sa zjavuje v tichu. “Som ja tebou lebo ty si mnou, alebo ty si mnou, lebo ja som tebou?” V tomto nepretržitom chaose charakteru, sa stretávam so svojím dvojníkom na rázcestí vedomia. V konečnom dôsledku, sme len letmým dôsledkom mojej identity a persóny.

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2024)

Zavřít ×

Kto z koho?

Vzduch preplnený pachom niečoho vlastného, no cudzieho zároveň. Niečo v diaľke sa skrýva za hmlistou, dvojitou existenciou. Chiméra, tá nehmotná a neúplná bytosť, ustavične preberajúca kontrolu nad mojím vedomím. Stvorená z pocitu absencie, akoby ma občas zámerne posúvala do úzadia. Niekedy je len mojím tieňom, inokedy zas hlasom, ktorý sa zjavuje v tichu. “Som ja tebou lebo ty si mnou, alebo ty si mnou, lebo ja som tebou?” V tomto nepretržitom chaose charakteru, sa stretávam so svojím dvojníkom na rázcestí vedomia. V konečnom dôsledku, sme len letmým dôsledkom mojej identity a persóny.

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2024)

Zavřít ×

Fractus

Vychádzam z významu latinského slova „fractus“ a z neho odvodeného slova „frangere“, čoznamená „rozlámať“ – vytvoriť nepravidelné úlomky.rého bolo zostávajúce vedomie vložené, už nikdy nebolo to pôvodné. Jednalo sa len o obyčajnú náhradu, kópiu ktorá sa všemocne snažila priblížiť pôvodnému originálu. V tú noc vznikla nová, mne sebepríbuzná kreatúra, ktorá vložila kus môjho jediného a vlastného pozostatku do prázdnej schránky, do napodobeniny pôvodného charakteru. Celý tento scenár nasledoval vzorec sebepríbuznosti, ktorá pojednáva o tom, že možno vytvoriť podobný objekt, ale nikdy nie presnú kópiu pôvodného telesa. Telo, ktoré bolo pôvodne klasickým obrazom, zažíva svoju vlastnú dekompresiu a postupne redukuje celok na úbohé úlomky, ktoré sa stávajú zabudnuteľnou spomienkou.

Vychádzam z vlastného sna, ktorý metaforicky vytvoril fraktálny úlomok môjho vlastného vedomia a podnietil vznik mojej sebepríbuznej kópie. Inšpirujem sa fraktálnou geometriou a jedným z jej termínov sebepríbuznosti, ktorá charakterizuje objekty, ktorých akýkoľvek výsek je podobnou kópiou pôvodného telesa. Fraktálnú štruktúru hmoty možno pozorovať aj pri prechode hmoty z jedného Sen, v ktorom som sama sebe dekapitovala hlavu a zostávajúce vedomie vložila do druhého, cudzieho tela, nasledoval presne tento vzor. V tomto prípade nastala zmena pri prechode vedomia z jedného tela do druhého. Narozdiel od vedomia, telo, do ktorého bolo zostávajúce vedomie vložené, už nikdy nebolo to pôvodné. Jednalo sa len o obyčajnú náhradu, kópiu ktorá sa všemocne snažila priblížiť pôvodnému originálu. V tú noc vznikla nová, mne sebepríbuzná kreatúra, ktorá vložila kus môjho jediného a vlastného pozostatku do prázdnej schránky, do napodobeniny pôvodného charakteru. Celý tento scenár nasledoval vzorec sebepríbuznosti, ktorá pojednáva o tom, že možno vytvoriť podobný objekt, ale nikdy nie presnú kópiu pôvodného telesa. Telo, ktoré bolo pôvodne klasickým obrazom, zažíva svoju vlastnú dekompresiu a postupne redukuje celok na úbohé úlomky, ktoré sa stávajú zabudnuteľnou spomienkou.

Vo svojom výstavnom súbore aplikujem fraktál na seba a pozorujem jeho zárodok v mojom samotnom vnútri, ako metaforu vnútornej drámy a straty seba samého. Pracujem s prevrátenou realitou, využívam fraktálne elementy, ktoré ukladám do skriniek ako objekty a vystavujem ako artefakty s cieľom zhmotniť moju vnútornú fraktalitu, ktorú podrobujem osobnému vizuálnemu výskumu. Otváram vlastnú pandorinu skrinku, v ktorej nachádzam následky môjho ohavného činu, ktoré spôsobili vznik vnútornej fraktality a podnietili existenciu sebepodobnej kópie.

Kristína Kilíková
Bakalářská práce (2024)

Zavřít ×

Fractus

Vychádzam z významu latinského slova „fractus“ a z neho odvodeného slova „frangere“, čoznamená „rozlámať“ – vytvoriť nepravidelné úlomky.rého bolo zostávajúce vedomie vložené, už nikdy nebolo to pôvodné. Jednalo sa len o obyčajnú náhradu, kópiu ktorá sa všemocne snažila priblížiť pôvodnému originálu. V tú noc vznikla nová, mne sebepríbuzná kreatúra, ktorá vložila kus môjho jediného a vlastného pozostatku do prázdnej schránky, do napodobeniny pôvodného charakteru. Celý tento scenár nasledoval vzorec sebepríbuznosti, ktorá pojednáva o tom, že možno vytvoriť podobný objekt, ale nikdy nie presnú kópiu pôvodného telesa. Telo, ktoré bolo pôvodne klasickým obrazom, zažíva svoju vlastnú dekompresiu a postupne redukuje celok na úbohé úlomky, ktoré sa stávajú zabudnuteľnou spomienkou.

Vychádzam z vlastného sna, ktorý metaforicky vytvoril fraktálny úlomok môjho vlastného vedomia a podnietil vznik mojej sebepríbuznej kópie. Inšpirujem sa fraktálnou geometriou a jedným z jej termínov sebepríbuznosti, ktorá charakterizuje objekty, ktorých akýkoľvek výsek je podobnou kópiou pôvodného telesa. Fraktálnú štruktúru hmoty možno pozorovať aj pri prechode hmoty z jedného Sen, v ktorom som sama sebe dekapitovala hlavu a zostávajúce vedomie vložila do druhého, cudzieho tela, nasledoval presne tento vzor. V tomto prípade nastala zmena pri prechode vedomia z jedného tela do druhého. Narozdiel od vedomia, telo, do ktorého bolo zostávajúce vedomie vložené, už nikdy nebolo to pôvodné. Jednalo sa len o obyčajnú náhradu, kópiu ktorá sa všemocne snažila priblížiť pôvodnému originálu. V tú noc vznikla nová, mne sebepríbuzná kreatúra, ktorá vložila kus môjho jediného a vlastného pozostatku do prázdnej schránky, do napodobeniny pôvodného charakteru. Celý tento scenár nasledoval vzorec sebepríbuznosti, ktorá pojednáva o tom, že možno vytvoriť podobný objekt, ale nikdy nie presnú kópiu pôvodného telesa. Telo, ktoré bolo pôvodne klasickým obrazom, zažíva svoju vlastnú dekompresiu a postupne redukuje celok na úbohé úlomky, ktoré sa stávajú zabudnuteľnou spomienkou.

Vo svojom výstavnom súbore aplikujem fraktál na seba a pozorujem jeho zárodok v mojom samotnom vnútri, ako metaforu vnútornej drámy a straty seba samého. Pracujem s prevrátenou realitou, využívam fraktálne elementy, ktoré ukladám do skriniek ako objekty a vystavujem ako artefakty s cieľom zhmotniť moju vnútornú fraktalitu, ktorú podrobujem osobnému vizuálnemu výskumu. Otváram vlastnú pandorinu skrinku, v ktorej nachádzam následky môjho ohavného činu, ktoré spôsobili vznik vnútornej fraktality a podnietili existenciu sebepodobnej kópie.

Kristína Kilíková
Bakalářská práce (2024)

Zavřít ×

Fractus

Vychádzam z významu latinského slova „fractus“ a z neho odvodeného slova „frangere“, čoznamená „rozlámať“ – vytvoriť nepravidelné úlomky.rého bolo zostávajúce vedomie vložené, už nikdy nebolo to pôvodné. Jednalo sa len o obyčajnú náhradu, kópiu ktorá sa všemocne snažila priblížiť pôvodnému originálu. V tú noc vznikla nová, mne sebepríbuzná kreatúra, ktorá vložila kus môjho jediného a vlastného pozostatku do prázdnej schránky, do napodobeniny pôvodného charakteru. Celý tento scenár nasledoval vzorec sebepríbuznosti, ktorá pojednáva o tom, že možno vytvoriť podobný objekt, ale nikdy nie presnú kópiu pôvodného telesa. Telo, ktoré bolo pôvodne klasickým obrazom, zažíva svoju vlastnú dekompresiu a postupne redukuje celok na úbohé úlomky, ktoré sa stávajú zabudnuteľnou spomienkou.

Vychádzam z vlastného sna, ktorý metaforicky vytvoril fraktálny úlomok môjho vlastného vedomia a podnietil vznik mojej sebepríbuznej kópie. Inšpirujem sa fraktálnou geometriou a jedným z jej termínov sebepríbuznosti, ktorá charakterizuje objekty, ktorých akýkoľvek výsek je podobnou kópiou pôvodného telesa. Fraktálnú štruktúru hmoty možno pozorovať aj pri prechode hmoty z jedného Sen, v ktorom som sama sebe dekapitovala hlavu a zostávajúce vedomie vložila do druhého, cudzieho tela, nasledoval presne tento vzor. V tomto prípade nastala zmena pri prechode vedomia z jedného tela do druhého. Narozdiel od vedomia, telo, do ktorého bolo zostávajúce vedomie vložené, už nikdy nebolo to pôvodné. Jednalo sa len o obyčajnú náhradu, kópiu ktorá sa všemocne snažila priblížiť pôvodnému originálu. V tú noc vznikla nová, mne sebepríbuzná kreatúra, ktorá vložila kus môjho jediného a vlastného pozostatku do prázdnej schránky, do napodobeniny pôvodného charakteru. Celý tento scenár nasledoval vzorec sebepríbuznosti, ktorá pojednáva o tom, že možno vytvoriť podobný objekt, ale nikdy nie presnú kópiu pôvodného telesa. Telo, ktoré bolo pôvodne klasickým obrazom, zažíva svoju vlastnú dekompresiu a postupne redukuje celok na úbohé úlomky, ktoré sa stávajú zabudnuteľnou spomienkou.

Vo svojom výstavnom súbore aplikujem fraktál na seba a pozorujem jeho zárodok v mojom samotnom vnútri, ako metaforu vnútornej drámy a straty seba samého. Pracujem s prevrátenou realitou, využívam fraktálne elementy, ktoré ukladám do skriniek ako objekty a vystavujem ako artefakty s cieľom zhmotniť moju vnútornú fraktalitu, ktorú podrobujem osobnému vizuálnemu výskumu. Otváram vlastnú pandorinu skrinku, v ktorej nachádzam následky môjho ohavného činu, ktoré spôsobili vznik vnútornej fraktality a podnietili existenciu sebepodobnej kópie.

Kristína Kilíková
Bakalářská práce (2024)

Zavřít ×

Fractus

Vychádzam z významu latinského slova „fractus“ a z neho odvodeného slova „frangere“, čoznamená „rozlámať“ – vytvoriť nepravidelné úlomky.rého bolo zostávajúce vedomie vložené, už nikdy nebolo to pôvodné. Jednalo sa len o obyčajnú náhradu, kópiu ktorá sa všemocne snažila priblížiť pôvodnému originálu. V tú noc vznikla nová, mne sebepríbuzná kreatúra, ktorá vložila kus môjho jediného a vlastného pozostatku do prázdnej schránky, do napodobeniny pôvodného charakteru. Celý tento scenár nasledoval vzorec sebepríbuznosti, ktorá pojednáva o tom, že možno vytvoriť podobný objekt, ale nikdy nie presnú kópiu pôvodného telesa. Telo, ktoré bolo pôvodne klasickým obrazom, zažíva svoju vlastnú dekompresiu a postupne redukuje celok na úbohé úlomky, ktoré sa stávajú zabudnuteľnou spomienkou.

Vychádzam z vlastného sna, ktorý metaforicky vytvoril fraktálny úlomok môjho vlastného vedomia a podnietil vznik mojej sebepríbuznej kópie. Inšpirujem sa fraktálnou geometriou a jedným z jej termínov sebepríbuznosti, ktorá charakterizuje objekty, ktorých akýkoľvek výsek je podobnou kópiou pôvodného telesa. Fraktálnú štruktúru hmoty možno pozorovať aj pri prechode hmoty z jedného Sen, v ktorom som sama sebe dekapitovala hlavu a zostávajúce vedomie vložila do druhého, cudzieho tela, nasledoval presne tento vzor. V tomto prípade nastala zmena pri prechode vedomia z jedného tela do druhého. Narozdiel od vedomia, telo, do ktorého bolo zostávajúce vedomie vložené, už nikdy nebolo to pôvodné. Jednalo sa len o obyčajnú náhradu, kópiu ktorá sa všemocne snažila priblížiť pôvodnému originálu. V tú noc vznikla nová, mne sebepríbuzná kreatúra, ktorá vložila kus môjho jediného a vlastného pozostatku do prázdnej schránky, do napodobeniny pôvodného charakteru. Celý tento scenár nasledoval vzorec sebepríbuznosti, ktorá pojednáva o tom, že možno vytvoriť podobný objekt, ale nikdy nie presnú kópiu pôvodného telesa. Telo, ktoré bolo pôvodne klasickým obrazom, zažíva svoju vlastnú dekompresiu a postupne redukuje celok na úbohé úlomky, ktoré sa stávajú zabudnuteľnou spomienkou.

Vo svojom výstavnom súbore aplikujem fraktál na seba a pozorujem jeho zárodok v mojom samotnom vnútri, ako metaforu vnútornej drámy a straty seba samého. Pracujem s prevrátenou realitou, využívam fraktálne elementy, ktoré ukladám do skriniek ako objekty a vystavujem ako artefakty s cieľom zhmotniť moju vnútornú fraktalitu, ktorú podrobujem osobnému vizuálnemu výskumu. Otváram vlastnú pandorinu skrinku, v ktorej nachádzam následky môjho ohavného činu, ktoré spôsobili vznik vnútornej fraktality a podnietili existenciu sebepodobnej kópie.

Kristína Kilíková
Bakalářská práce (2024)

Zavřít ×

Fractus

Vychádzam z významu latinského slova „fractus“ a z neho odvodeného slova „frangere“, čoznamená „rozlámať“ – vytvoriť nepravidelné úlomky.rého bolo zostávajúce vedomie vložené, už nikdy nebolo to pôvodné. Jednalo sa len o obyčajnú náhradu, kópiu ktorá sa všemocne snažila priblížiť pôvodnému originálu. V tú noc vznikla nová, mne sebepríbuzná kreatúra, ktorá vložila kus môjho jediného a vlastného pozostatku do prázdnej schránky, do napodobeniny pôvodného charakteru. Celý tento scenár nasledoval vzorec sebepríbuznosti, ktorá pojednáva o tom, že možno vytvoriť podobný objekt, ale nikdy nie presnú kópiu pôvodného telesa. Telo, ktoré bolo pôvodne klasickým obrazom, zažíva svoju vlastnú dekompresiu a postupne redukuje celok na úbohé úlomky, ktoré sa stávajú zabudnuteľnou spomienkou.

Vychádzam z vlastného sna, ktorý metaforicky vytvoril fraktálny úlomok môjho vlastného vedomia a podnietil vznik mojej sebepríbuznej kópie. Inšpirujem sa fraktálnou geometriou a jedným z jej termínov sebepríbuznosti, ktorá charakterizuje objekty, ktorých akýkoľvek výsek je podobnou kópiou pôvodného telesa. Fraktálnú štruktúru hmoty možno pozorovať aj pri prechode hmoty z jedného Sen, v ktorom som sama sebe dekapitovala hlavu a zostávajúce vedomie vložila do druhého, cudzieho tela, nasledoval presne tento vzor. V tomto prípade nastala zmena pri prechode vedomia z jedného tela do druhého. Narozdiel od vedomia, telo, do ktorého bolo zostávajúce vedomie vložené, už nikdy nebolo to pôvodné. Jednalo sa len o obyčajnú náhradu, kópiu ktorá sa všemocne snažila priblížiť pôvodnému originálu. V tú noc vznikla nová, mne sebepríbuzná kreatúra, ktorá vložila kus môjho jediného a vlastného pozostatku do prázdnej schránky, do napodobeniny pôvodného charakteru. Celý tento scenár nasledoval vzorec sebepríbuznosti, ktorá pojednáva o tom, že možno vytvoriť podobný objekt, ale nikdy nie presnú kópiu pôvodného telesa. Telo, ktoré bolo pôvodne klasickým obrazom, zažíva svoju vlastnú dekompresiu a postupne redukuje celok na úbohé úlomky, ktoré sa stávajú zabudnuteľnou spomienkou.

Vo svojom výstavnom súbore aplikujem fraktál na seba a pozorujem jeho zárodok v mojom samotnom vnútri, ako metaforu vnútornej drámy a straty seba samého. Pracujem s prevrátenou realitou, využívam fraktálne elementy, ktoré ukladám do skriniek ako objekty a vystavujem ako artefakty s cieľom zhmotniť moju vnútornú fraktalitu, ktorú podrobujem osobnému vizuálnemu výskumu. Otváram vlastnú pandorinu skrinku, v ktorej nachádzam následky môjho ohavného činu, ktoré spôsobili vznik vnútornej fraktality a podnietili existenciu sebepodobnej kópie.

Kristína Kilíková
Bakalářská práce (2024)

Zavřít ×

Fractus

Vychádzam z významu latinského slova „fractus“ a z neho odvodeného slova „frangere“, čoznamená „rozlámať“ – vytvoriť nepravidelné úlomky.rého bolo zostávajúce vedomie vložené, už nikdy nebolo to pôvodné. Jednalo sa len o obyčajnú náhradu, kópiu ktorá sa všemocne snažila priblížiť pôvodnému originálu. V tú noc vznikla nová, mne sebepríbuzná kreatúra, ktorá vložila kus môjho jediného a vlastného pozostatku do prázdnej schránky, do napodobeniny pôvodného charakteru. Celý tento scenár nasledoval vzorec sebepríbuznosti, ktorá pojednáva o tom, že možno vytvoriť podobný objekt, ale nikdy nie presnú kópiu pôvodného telesa. Telo, ktoré bolo pôvodne klasickým obrazom, zažíva svoju vlastnú dekompresiu a postupne redukuje celok na úbohé úlomky, ktoré sa stávajú zabudnuteľnou spomienkou.

Vychádzam z vlastného sna, ktorý metaforicky vytvoril fraktálny úlomok môjho vlastného vedomia a podnietil vznik mojej sebepríbuznej kópie. Inšpirujem sa fraktálnou geometriou a jedným z jej termínov sebepríbuznosti, ktorá charakterizuje objekty, ktorých akýkoľvek výsek je podobnou kópiou pôvodného telesa. Fraktálnú štruktúru hmoty možno pozorovať aj pri prechode hmoty z jedného Sen, v ktorom som sama sebe dekapitovala hlavu a zostávajúce vedomie vložila do druhého, cudzieho tela, nasledoval presne tento vzor. V tomto prípade nastala zmena pri prechode vedomia z jedného tela do druhého. Narozdiel od vedomia, telo, do ktorého bolo zostávajúce vedomie vložené, už nikdy nebolo to pôvodné. Jednalo sa len o obyčajnú náhradu, kópiu ktorá sa všemocne snažila priblížiť pôvodnému originálu. V tú noc vznikla nová, mne sebepríbuzná kreatúra, ktorá vložila kus môjho jediného a vlastného pozostatku do prázdnej schránky, do napodobeniny pôvodného charakteru. Celý tento scenár nasledoval vzorec sebepríbuznosti, ktorá pojednáva o tom, že možno vytvoriť podobný objekt, ale nikdy nie presnú kópiu pôvodného telesa. Telo, ktoré bolo pôvodne klasickým obrazom, zažíva svoju vlastnú dekompresiu a postupne redukuje celok na úbohé úlomky, ktoré sa stávajú zabudnuteľnou spomienkou.

Vo svojom výstavnom súbore aplikujem fraktál na seba a pozorujem jeho zárodok v mojom samotnom vnútri, ako metaforu vnútornej drámy a straty seba samého. Pracujem s prevrátenou realitou, využívam fraktálne elementy, ktoré ukladám do skriniek ako objekty a vystavujem ako artefakty s cieľom zhmotniť moju vnútornú fraktalitu, ktorú podrobujem osobnému vizuálnemu výskumu. Otváram vlastnú pandorinu skrinku, v ktorej nachádzam následky môjho ohavného činu, ktoré spôsobili vznik vnútornej fraktality a podnietili existenciu sebepodobnej kópie.

Kristína Kilíková
Bakalářská práce (2024)

Zavřít ×

Za sklom zrodená

Na povrchu len kľudná hladina. A pod ňou? Stovky rokov vyprahnuté koryto, šialene túžiac, po divokej rozbúrenej a živej rieke. Hon za poznaním toľko stratenej múzy. Hon za niečím, čo leží za rozumovou a zmyslovou skúsenosťou. Hľadanie skrz abstrakciu čistých spisov nehy. Hľadala som tak dlho, až som sa stratila vo svete, ktorý prestal existovať. Na samotnom dne nastala myšlienková tvorba scenérie vlastností. Nachádzajúc atmosferickú harmóniu, skicovito nahadzujúc vnútorné charakteristiky toľko hľadaného. Len bytostné ja, ticho a vedomie vpíjajúce sa do obrazov črtajúcich sa predo mnou. Všetko je tak skutočné, až to prestáva byť reálne. Nie je to tak reálne, ako je to zvláštne. A vo vzduchu visí len jedno želanie. Len jedna beznádejná túžba. Splynúť so svetom ako odraz vo vode. Premeniť sa len na čistý obraz. Oslobodiť sa od identity ako majestát bytia. Stať sa len priezračným pocitom. Len nežným hlasom vetra. Len chvením po letmom dotyku. Len vnímateľom lyrického deja. Stať sa paradoxom svojej vlastnej existencie. Všetky tieto pocity pretvoriť v kompaktnú myšlienku. Zabudnúť na všetky naše včerajšky a navštíviť nepoznaný zajtrajšok. Tam, kde i ten najcitlivejší dotyk môže spôsobiť praskliny. Tam, kde krása vzniká z absencie identifikácie. Tam, kde nachádzam interpretáciu prázdnoty… krásnej prázdnoty.

„Zadrž chvíľu… toľká neha ma pretvorí v násilníka, toľká vášeň zas v šialenca…!“

Kvôli tak zraniteľnému vnútrajšku, zrodená za sklom. Stav, ktorý pretrváva večnosť. Ešte vždy bez náznaku odpovede. Ako ukojiť niečo, čo sa nedá chytiť ? Alebo je to len relatívny pojem?

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2023)

Zavřít ×

Za sklom zrodená

Na povrchu len kľudná hladina. A pod ňou? Stovky rokov vyprahnuté koryto, šialene túžiac, po divokej rozbúrenej a živej rieke. Hon za poznaním toľko stratenej múzy. Hon za niečím, čo leží za rozumovou a zmyslovou skúsenosťou. Hľadanie skrz abstrakciu čistých spisov nehy. Hľadala som tak dlho, až som sa stratila vo svete, ktorý prestal existovať. Na samotnom dne nastala myšlienková tvorba scenérie vlastností. Nachádzajúc atmosferickú harmóniu, skicovito nahadzujúc vnútorné charakteristiky toľko hľadaného. Len bytostné ja, ticho a vedomie vpíjajúce sa do obrazov črtajúcich sa predo mnou. Všetko je tak skutočné, až to prestáva byť reálne. Nie je to tak reálne, ako je to zvláštne. A vo vzduchu visí len jedno želanie. Len jedna beznádejná túžba. Splynúť so svetom ako odraz vo vode. Premeniť sa len na čistý obraz. Oslobodiť sa od identity ako majestát bytia. Stať sa len priezračným pocitom. Len nežným hlasom vetra. Len chvením po letmom dotyku. Len vnímateľom lyrického deja. Stať sa paradoxom svojej vlastnej existencie. Všetky tieto pocity pretvoriť v kompaktnú myšlienku. Zabudnúť na všetky naše včerajšky a navštíviť nepoznaný zajtrajšok. Tam, kde i ten najcitlivejší dotyk môže spôsobiť praskliny. Tam, kde krása vzniká z absencie identifikácie. Tam, kde nachádzam interpretáciu prázdnoty… krásnej prázdnoty.

„Zadrž chvíľu… toľká neha ma pretvorí v násilníka, toľká vášeň zas v šialenca…!“

Kvôli tak zraniteľnému vnútrajšku, zrodená za sklom. Stav, ktorý pretrváva večnosť. Ešte vždy bez náznaku odpovede. Ako ukojiť niečo, čo sa nedá chytiť ? Alebo je to len relatívny pojem?

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2023)

Zavřít ×

Za sklom zrodená

Na povrchu len kľudná hladina. A pod ňou? Stovky rokov vyprahnuté koryto, šialene túžiac, po divokej rozbúrenej a živej rieke. Hon za poznaním toľko stratenej múzy. Hon za niečím, čo leží za rozumovou a zmyslovou skúsenosťou. Hľadanie skrz abstrakciu čistých spisov nehy. Hľadala som tak dlho, až som sa stratila vo svete, ktorý prestal existovať. Na samotnom dne nastala myšlienková tvorba scenérie vlastností. Nachádzajúc atmosferickú harmóniu, skicovito nahadzujúc vnútorné charakteristiky toľko hľadaného. Len bytostné ja, ticho a vedomie vpíjajúce sa do obrazov črtajúcich sa predo mnou. Všetko je tak skutočné, až to prestáva byť reálne. Nie je to tak reálne, ako je to zvláštne. A vo vzduchu visí len jedno želanie. Len jedna beznádejná túžba. Splynúť so svetom ako odraz vo vode. Premeniť sa len na čistý obraz. Oslobodiť sa od identity ako majestát bytia. Stať sa len priezračným pocitom. Len nežným hlasom vetra. Len chvením po letmom dotyku. Len vnímateľom lyrického deja. Stať sa paradoxom svojej vlastnej existencie. Všetky tieto pocity pretvoriť v kompaktnú myšlienku. Zabudnúť na všetky naše včerajšky a navštíviť nepoznaný zajtrajšok. Tam, kde i ten najcitlivejší dotyk môže spôsobiť praskliny. Tam, kde krása vzniká z absencie identifikácie. Tam, kde nachádzam interpretáciu prázdnoty… krásnej prázdnoty.

„Zadrž chvíľu… toľká neha ma pretvorí v násilníka, toľká vášeň zas v šialenca…!“

Kvôli tak zraniteľnému vnútrajšku, zrodená za sklom. Stav, ktorý pretrváva večnosť. Ešte vždy bez náznaku odpovede. Ako ukojiť niečo, čo sa nedá chytiť ? Alebo je to len relatívny pojem?

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2023)

Zavřít ×

Za sklom zrodená

Na povrchu len kľudná hladina. A pod ňou? Stovky rokov vyprahnuté koryto, šialene túžiac, po divokej rozbúrenej a živej rieke. Hon za poznaním toľko stratenej múzy. Hon za niečím, čo leží za rozumovou a zmyslovou skúsenosťou. Hľadanie skrz abstrakciu čistých spisov nehy. Hľadala som tak dlho, až som sa stratila vo svete, ktorý prestal existovať. Na samotnom dne nastala myšlienková tvorba scenérie vlastností. Nachádzajúc atmosferickú harmóniu, skicovito nahadzujúc vnútorné charakteristiky toľko hľadaného. Len bytostné ja, ticho a vedomie vpíjajúce sa do obrazov črtajúcich sa predo mnou. Všetko je tak skutočné, až to prestáva byť reálne. Nie je to tak reálne, ako je to zvláštne. A vo vzduchu visí len jedno želanie. Len jedna beznádejná túžba. Splynúť so svetom ako odraz vo vode. Premeniť sa len na čistý obraz. Oslobodiť sa od identity ako majestát bytia. Stať sa len priezračným pocitom. Len nežným hlasom vetra. Len chvením po letmom dotyku. Len vnímateľom lyrického deja. Stať sa paradoxom svojej vlastnej existencie. Všetky tieto pocity pretvoriť v kompaktnú myšlienku. Zabudnúť na všetky naše včerajšky a navštíviť nepoznaný zajtrajšok. Tam, kde i ten najcitlivejší dotyk môže spôsobiť praskliny. Tam, kde krása vzniká z absencie identifikácie. Tam, kde nachádzam interpretáciu prázdnoty… krásnej prázdnoty.

„Zadrž chvíľu… toľká neha ma pretvorí v násilníka, toľká vášeň zas v šialenca…!“

Kvôli tak zraniteľnému vnútrajšku, zrodená za sklom. Stav, ktorý pretrváva večnosť. Ešte vždy bez náznaku odpovede. Ako ukojiť niečo, čo sa nedá chytiť ? Alebo je to len relatívny pojem?

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2023)

Zavřít ×

Za sklom zrodená

Na povrchu len kľudná hladina. A pod ňou? Stovky rokov vyprahnuté koryto, šialene túžiac, po divokej rozbúrenej a živej rieke. Hon za poznaním toľko stratenej múzy. Hon za niečím, čo leží za rozumovou a zmyslovou skúsenosťou. Hľadanie skrz abstrakciu čistých spisov nehy. Hľadala som tak dlho, až som sa stratila vo svete, ktorý prestal existovať. Na samotnom dne nastala myšlienková tvorba scenérie vlastností. Nachádzajúc atmosferickú harmóniu, skicovito nahadzujúc vnútorné charakteristiky toľko hľadaného. Len bytostné ja, ticho a vedomie vpíjajúce sa do obrazov črtajúcich sa predo mnou. Všetko je tak skutočné, až to prestáva byť reálne. Nie je to tak reálne, ako je to zvláštne. A vo vzduchu visí len jedno želanie. Len jedna beznádejná túžba. Splynúť so svetom ako odraz vo vode. Premeniť sa len na čistý obraz. Oslobodiť sa od identity ako majestát bytia. Stať sa len priezračným pocitom. Len nežným hlasom vetra. Len chvením po letmom dotyku. Len vnímateľom lyrického deja. Stať sa paradoxom svojej vlastnej existencie. Všetky tieto pocity pretvoriť v kompaktnú myšlienku. Zabudnúť na všetky naše včerajšky a navštíviť nepoznaný zajtrajšok. Tam, kde i ten najcitlivejší dotyk môže spôsobiť praskliny. Tam, kde krása vzniká z absencie identifikácie. Tam, kde nachádzam interpretáciu prázdnoty… krásnej prázdnoty.

„Zadrž chvíľu… toľká neha ma pretvorí v násilníka, toľká vášeň zas v šialenca…!“

Kvôli tak zraniteľnému vnútrajšku, zrodená za sklom. Stav, ktorý pretrváva večnosť. Ešte vždy bez náznaku odpovede. Ako ukojiť niečo, čo sa nedá chytiť ? Alebo je to len relatívny pojem?

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2023)

Zavřít ×

Za sklom zrodená

Na povrchu len kľudná hladina. A pod ňou? Stovky rokov vyprahnuté koryto, šialene túžiac, po divokej rozbúrenej a živej rieke. Hon za poznaním toľko stratenej múzy. Hon za niečím, čo leží za rozumovou a zmyslovou skúsenosťou. Hľadanie skrz abstrakciu čistých spisov nehy. Hľadala som tak dlho, až som sa stratila vo svete, ktorý prestal existovať. Na samotnom dne nastala myšlienková tvorba scenérie vlastností. Nachádzajúc atmosferickú harmóniu, skicovito nahadzujúc vnútorné charakteristiky toľko hľadaného. Len bytostné ja, ticho a vedomie vpíjajúce sa do obrazov črtajúcich sa predo mnou. Všetko je tak skutočné, až to prestáva byť reálne. Nie je to tak reálne, ako je to zvláštne. A vo vzduchu visí len jedno želanie. Len jedna beznádejná túžba. Splynúť so svetom ako odraz vo vode. Premeniť sa len na čistý obraz. Oslobodiť sa od identity ako majestát bytia. Stať sa len priezračným pocitom. Len nežným hlasom vetra. Len chvením po letmom dotyku. Len vnímateľom lyrického deja. Stať sa paradoxom svojej vlastnej existencie. Všetky tieto pocity pretvoriť v kompaktnú myšlienku. Zabudnúť na všetky naše včerajšky a navštíviť nepoznaný zajtrajšok. Tam, kde i ten najcitlivejší dotyk môže spôsobiť praskliny. Tam, kde krása vzniká z absencie identifikácie. Tam, kde nachádzam interpretáciu prázdnoty… krásnej prázdnoty.

„Zadrž chvíľu… toľká neha ma pretvorí v násilníka, toľká vášeň zas v šialenca…!“

Kvôli tak zraniteľnému vnútrajšku, zrodená za sklom. Stav, ktorý pretrváva večnosť. Ešte vždy bez náznaku odpovede. Ako ukojiť niečo, čo sa nedá chytiť ? Alebo je to len relatívny pojem?

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2023)

Zavřít ×

Za sklom zrodená

Na povrchu len kľudná hladina. A pod ňou? Stovky rokov vyprahnuté koryto, šialene túžiac, po divokej rozbúrenej a živej rieke. Hon za poznaním toľko stratenej múzy. Hon za niečím, čo leží za rozumovou a zmyslovou skúsenosťou. Hľadanie skrz abstrakciu čistých spisov nehy. Hľadala som tak dlho, až som sa stratila vo svete, ktorý prestal existovať. Na samotnom dne nastala myšlienková tvorba scenérie vlastností. Nachádzajúc atmosferickú harmóniu, skicovito nahadzujúc vnútorné charakteristiky toľko hľadaného. Len bytostné ja, ticho a vedomie vpíjajúce sa do obrazov črtajúcich sa predo mnou. Všetko je tak skutočné, až to prestáva byť reálne. Nie je to tak reálne, ako je to zvláštne. A vo vzduchu visí len jedno želanie. Len jedna beznádejná túžba. Splynúť so svetom ako odraz vo vode. Premeniť sa len na čistý obraz. Oslobodiť sa od identity ako majestát bytia. Stať sa len priezračným pocitom. Len nežným hlasom vetra. Len chvením po letmom dotyku. Len vnímateľom lyrického deja. Stať sa paradoxom svojej vlastnej existencie. Všetky tieto pocity pretvoriť v kompaktnú myšlienku. Zabudnúť na všetky naše včerajšky a navštíviť nepoznaný zajtrajšok. Tam, kde i ten najcitlivejší dotyk môže spôsobiť praskliny. Tam, kde krása vzniká z absencie identifikácie. Tam, kde nachádzam interpretáciu prázdnoty… krásnej prázdnoty.

„Zadrž chvíľu… toľká neha ma pretvorí v násilníka, toľká vášeň zas v šialenca…!“

Kvôli tak zraniteľnému vnútrajšku, zrodená za sklom. Stav, ktorý pretrváva večnosť. Ešte vždy bez náznaku odpovede. Ako ukojiť niečo, čo sa nedá chytiť ? Alebo je to len relatívny pojem?

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2023)

Zavřít ×

Za sklom zrodená

Na povrchu len kľudná hladina. A pod ňou? Stovky rokov vyprahnuté koryto, šialene túžiac, po divokej rozbúrenej a živej rieke. Hon za poznaním toľko stratenej múzy. Hon za niečím, čo leží za rozumovou a zmyslovou skúsenosťou. Hľadanie skrz abstrakciu čistých spisov nehy. Hľadala som tak dlho, až som sa stratila vo svete, ktorý prestal existovať. Na samotnom dne nastala myšlienková tvorba scenérie vlastností. Nachádzajúc atmosferickú harmóniu, skicovito nahadzujúc vnútorné charakteristiky toľko hľadaného. Len bytostné ja, ticho a vedomie vpíjajúce sa do obrazov črtajúcich sa predo mnou. Všetko je tak skutočné, až to prestáva byť reálne. Nie je to tak reálne, ako je to zvláštne. A vo vzduchu visí len jedno želanie. Len jedna beznádejná túžba. Splynúť so svetom ako odraz vo vode. Premeniť sa len na čistý obraz. Oslobodiť sa od identity ako majestát bytia. Stať sa len priezračným pocitom. Len nežným hlasom vetra. Len chvením po letmom dotyku. Len vnímateľom lyrického deja. Stať sa paradoxom svojej vlastnej existencie. Všetky tieto pocity pretvoriť v kompaktnú myšlienku. Zabudnúť na všetky naše včerajšky a navštíviť nepoznaný zajtrajšok. Tam, kde i ten najcitlivejší dotyk môže spôsobiť praskliny. Tam, kde krása vzniká z absencie identifikácie. Tam, kde nachádzam interpretáciu prázdnoty… krásnej prázdnoty.

„Zadrž chvíľu… toľká neha ma pretvorí v násilníka, toľká vášeň zas v šialenca…!“

Kvôli tak zraniteľnému vnútrajšku, zrodená za sklom. Stav, ktorý pretrváva večnosť. Ešte vždy bez náznaku odpovede. Ako ukojiť niečo, čo sa nedá chytiť ? Alebo je to len relatívny pojem?

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2023)

Zavřít ×

Za sklom zrodená

Na povrchu len kľudná hladina. A pod ňou? Stovky rokov vyprahnuté koryto, šialene túžiac, po divokej rozbúrenej a živej rieke. Hon za poznaním toľko stratenej múzy. Hon za niečím, čo leží za rozumovou a zmyslovou skúsenosťou. Hľadanie skrz abstrakciu čistých spisov nehy. Hľadala som tak dlho, až som sa stratila vo svete, ktorý prestal existovať. Na samotnom dne nastala myšlienková tvorba scenérie vlastností. Nachádzajúc atmosferickú harmóniu, skicovito nahadzujúc vnútorné charakteristiky toľko hľadaného. Len bytostné ja, ticho a vedomie vpíjajúce sa do obrazov črtajúcich sa predo mnou. Všetko je tak skutočné, až to prestáva byť reálne. Nie je to tak reálne, ako je to zvláštne. A vo vzduchu visí len jedno želanie. Len jedna beznádejná túžba. Splynúť so svetom ako odraz vo vode. Premeniť sa len na čistý obraz. Oslobodiť sa od identity ako majestát bytia. Stať sa len priezračným pocitom. Len nežným hlasom vetra. Len chvením po letmom dotyku. Len vnímateľom lyrického deja. Stať sa paradoxom svojej vlastnej existencie. Všetky tieto pocity pretvoriť v kompaktnú myšlienku. Zabudnúť na všetky naše včerajšky a navštíviť nepoznaný zajtrajšok. Tam, kde i ten najcitlivejší dotyk môže spôsobiť praskliny. Tam, kde krása vzniká z absencie identifikácie. Tam, kde nachádzam interpretáciu prázdnoty… krásnej prázdnoty.

„Zadrž chvíľu… toľká neha ma pretvorí v násilníka, toľká vášeň zas v šialenca…!“

Kvôli tak zraniteľnému vnútrajšku, zrodená za sklom. Stav, ktorý pretrváva večnosť. Ešte vždy bez náznaku odpovede. Ako ukojiť niečo, čo sa nedá chytiť ? Alebo je to len relatívny pojem?

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2023)

Zavřít ×

Za sklom zrodená

Na povrchu len kľudná hladina. A pod ňou? Stovky rokov vyprahnuté koryto, šialene túžiac, po divokej rozbúrenej a živej rieke. Hon za poznaním toľko stratenej múzy. Hon za niečím, čo leží za rozumovou a zmyslovou skúsenosťou. Hľadanie skrz abstrakciu čistých spisov nehy. Hľadala som tak dlho, až som sa stratila vo svete, ktorý prestal existovať. Na samotnom dne nastala myšlienková tvorba scenérie vlastností. Nachádzajúc atmosferickú harmóniu, skicovito nahadzujúc vnútorné charakteristiky toľko hľadaného. Len bytostné ja, ticho a vedomie vpíjajúce sa do obrazov črtajúcich sa predo mnou. Všetko je tak skutočné, až to prestáva byť reálne. Nie je to tak reálne, ako je to zvláštne. A vo vzduchu visí len jedno želanie. Len jedna beznádejná túžba. Splynúť so svetom ako odraz vo vode. Premeniť sa len na čistý obraz. Oslobodiť sa od identity ako majestát bytia. Stať sa len priezračným pocitom. Len nežným hlasom vetra. Len chvením po letmom dotyku. Len vnímateľom lyrického deja. Stať sa paradoxom svojej vlastnej existencie. Všetky tieto pocity pretvoriť v kompaktnú myšlienku. Zabudnúť na všetky naše včerajšky a navštíviť nepoznaný zajtrajšok. Tam, kde i ten najcitlivejší dotyk môže spôsobiť praskliny. Tam, kde krása vzniká z absencie identifikácie. Tam, kde nachádzam interpretáciu prázdnoty… krásnej prázdnoty.

„Zadrž chvíľu… toľká neha ma pretvorí v násilníka, toľká vášeň zas v šialenca…!“

Kvôli tak zraniteľnému vnútrajšku, zrodená za sklom. Stav, ktorý pretrváva večnosť. Ešte vždy bez náznaku odpovede. Ako ukojiť niečo, čo sa nedá chytiť ? Alebo je to len relatívny pojem?

Kristína Kilíková
Klauzurní práce (2023)

Zavřít ×